Milan Kemiač

2008-01-01

SPOMIENKY NA VOJNU V TRNÁVKE - ROK 1945 Mal som necelých 9 rokov a tak spomienky sú z pohľadu malého chlapca, ktorý nevidel a necítil tu pravú tvár vojny, skoro naopak, všetko čo sa odohrávalo bolo pre mňˆa veľmi zaujímavé. Otec mal vtedy stolársku dielnu, ešte dosť improvizovanú. V zadnej časti domu pristaval šopu v ktorej boli umiestnené hobľovačky a píla. Elektrika ešte v Trnávke nejestvovala a tak tieto stroje boli poháňˆané dislelovym motorom. Príchod frontu sa už dal čakať a tak otec vzadu pri Maguleje plote, pri malej čerešni, vykopal jeden bunker. Bola nedeľa, dosť teplo a vzadu pri tejto dielničke sedelo viac ľudí, debatovali, čo vždy bolo zvykom chodiť k nám kvôli tej dielni a viaceré deti sme sa tam aj hrali, keď odrazu začali padať míny. Všetko sa to rozutekalo a skryli sme sa v dome. Hneď na druhý deňˆ otec včas ráno vypravil mamu, starkú a brata Ľuda do Hornej Trnávky k rodine u Skurátov. Otec zostal doma sám, strážiť dom a spával v tom bunkre lebo v dome bola nemecká komandatúra, pamätám sa, že cez predné okná boli naťahané telefonické drôty. Ja som zas šiel do Hôrnych Tesákeje pivnice, táto bola vtedy asi jediná v dedine a dom bol náš hôrny sused, hoci trochu vzdialený. Tam sa skrylo hodne ľudí a z detí tam okrem mňˆa bol domáci Jožo Kováč, sused Jožo Dekýš, Milan Dodok a z dievčat si pamätám Margitu Majerskú. Jeden deňˆ tam došla Fila Bošková s malým Milanom, ich dom vyhorel. Zatiaľ čo starší sa neustále modlievali, my deti sme robili neplechu a tak sa nás snažili biť, no boli sme umiestnení na nejakom nedostupnom mieste, úplne pod povalou a tak nedočiahli, iba nás štopali metlou a my sme sa skryli pod deky. čŒasto sme oblôčkom vyšli do holohumnice a skákali na slame .Jedávalo sa skoro každý deňˆ mäso, čo bolo normálne iba 1 - 2 razy do týždňˆa, no ľudia zabíjali hlavne prasce, aby ich Nemci nevzali. Keď sa všetko skončilo a vrátili sme sa domov, našiel som pajtu plnú munície, nábojov do pušky a samopalov, Nemci tam mali sklad. Ako deti sme sa skoro naučili ako sa dá s tým strieľať, popostavovali sme náboje do radu, z niektorých vybrali guľky a pušný prach obložili tieto postavené náboje. Po zapálení to vybuchovalo ako guľomet. Po odchode frontu tu zostal jeden ruský chlapec, asi tak 15 ročný, pravdepodobne bol s Nemcami a tento, neviem prečo, nám bral drevené debne od nábojov. Dneska spomínam na toto všetko v čalekej Brazílii. Veru čas beží a dnes od týchto udalostí už ubehlo skoro 63 rokov ! Milan Kemiač