 |  | |
| Rok 2009ĽADOVCOVÝ WALLIS ´09 a VÝSTUPY NA WEISMIESS A DOM Kód - 25Miestom tohtoročného aktívneho oddychu po krátkej spontánnej dohode sa mali stať blízke Alpy. A aby sme sa v horúcom lete trochu osviežili, pod našimi krokmi mali škrípať kamene a sneh v ich najviac zaľadnenej časti, a to Walliských Álp. Kanton Wallis sme navštívili už aj predtým, čo bolo hlavnou programovou inšpiráciou pre náš výlet. Pohodové a nestresujúce prípravy a plánovanie cesty nám komplikovala akurát pražská pobočka Alpenvereinu, ktorá naše poistenie riešila údajne tradičným spôsobom, čiže zdĺhavo a neochotne. Tento fakt spôsobil, že sme museli náš odchod odložiť až o tri dni, čoho dôsledkom bola aj nutná korekcia nášho programu. Napriek týmto nepríjemnostiam nakoniec odchádzame vo štvrtok okolo 13.30 hod. zo Žiaru nad Hronom a naberáme smer Bratislava – Viedeň – Innsbruck – cez Lichtenštein do Švajčiarska. Po dlhej únavnej ceste zastavujeme v noci v horskom stredisku Sedrum vo Švajčiarsku. Okolo 04.30 hod. ráno vyťahujeme spacáky, vkladáme do nich svoje unavené kosti a len tak pod hviezdami skúšame chvíľku oddýchnuť. Okrem priamych slnečných lúčov nás zobúdzajú aj muchy a zvonce pasúcich sa kráv, už je to isté, sme v Alpách. Pokračujeme v ceste, vychutnávame si prechody cez alpské sedlá Oberalppass 2.046m.n.m.a Furkapass 2.436m.n.m. Je krásny deň, naše foťáky začínajú zapĺňať pamäťové karty a pomaly vchádzame do Wallisu, okolo 11.30 hod. zastavujeme v Saas Almagell 1.660m.n.m.. Tu sa nabalíme na tri dni a začíname napĺňať program našej cesty, vystupujeme na chatu Almagellerhutte 2.894m.n.m., od ktorej sa budeme pokúšať o výstup na Weissmies 4.027 m.n.m. Celé by to malo byť viac o aklimatizácii ako o vrchole, ale vrchol sa tiež ráta. Je už podvečer, keď prichádzame do „útočného hniezda“ a staviame stan na viac ako malebnom mieste, niečo vyššie nad chatou s krásnym výhľadom na horskú skupinu Mischabel. Počasie sa kazí a aj vyhliadka na najbližšie dni nie je povzbudzujúca. Na druhý deň sa zobúdzame do zamračeného rána. Okolo obeda sa predsa len nabalíme a vyrážame niekam vyššie. Prichádzame do sedla a po opísanej a viditeľnej ceste pokračujeme smerom na Weissmies. Prechádzame rozsiahle firnové shnehové polia, ktoré v druhej polovici začínajú poriadne stúpať a my si začíname zvykať na kyslíkový deficit a nadmorskú výšku. Zastavujeme pod pilierovitým skalným hrebeňom, ktorým pokračuje výstupová cesta. Skúšame ním liezť, no v zlom počasí /slabá viditeľnosť a sneženie/ usudzujeme, že pri nejasne pokračujúcej línii cesty a tiež vzhľadom na pokročilý čas, tentokrát boj o vrchol, ktorý zdá sa nie je až tak ďaleko, prehrávame. Hora nás neprijala. Počasie je naozaj zlé. Utešujeme sa tým, že je dobré vedieť v takejto situácii ustúpiť. Smutne sa vraciame do stanu s tým, že zajtra zostúpime. Ráno pred 5.00 hod. vybieham zo stanu, aby som vybavil určité veci, ktoré sa už nedali odkladať a na moje prekvapenie zisťujem, že je úplne jasno a po zlom počasí ani stopy. Naraz stojíme pred dilemou: zostúpiť alebo sa ešte pokúsiť o vrchol?! Hore do sedla smeruje asi päť skupiniek pri čelovkách a asi viem, kam to majú namierené. Okolo 7.00 hod. sa predsa rozhodujeme ešte pobiť o vrchol a začíname stúpať do sedla. Tam zisťujeme, že to s tým počasím nebude až také stopercentné. Je dusno a začínajú sa prevaľovať plazivé chumáče oblakov. No už sme rozbehnutí a pokračujeme na vrchol. Cez známe firnové polia prechádzame pomerne rýchlo a skalný pilierovitý hrebeň so všetkou obozretnosťou a opatrnosťou nám trvá asi hodinu. Tu je počasie už opäť všelijaké, len nie dobré, podchvíľou počuť hrmenie. Prichádzame na južný vrchol, obúvame mačky a s miernym šteklením v bruchu prechádzame úzky prevejový snehový most spájajúci vrcholy. Možno je aj dobré, že nevidíme čo je pod ním. Prichádzame na sklalný hrbol a po ostrom snehovom hrebienku sa dostávame konečne na vrchol. Sme tam sami, len my, naše pocity a neprajné počasie. Aj tak sme však radi a vychutnávame si to. Cesta naspäť je pohodová, na skalnom hrebeni postupujeme trpezlivo a radšej pomaly. Celý ten hrebeň mi nepríde ako úplne jednoduchý, nemôžem sa zbaviť pocitu, že hoci je vždy kde stupiť a čoho sa chytiť, ale hrebeň pripomína obrovskú skladačku. Netvorí ho jeden kus skaly, ale množstvo balvanov naskladaných na sebe, miestami v slušnej expozícii. Miestami treba hľadať optimálnu líniu chodníka a sledovať čo sa deje podomnou ale aj nadomnou nie je na škodu. Okolo 17.00 hod. prichádzame šťastlivo do stanu a zavládne pohoda. V noci je búrka a ráno opäť pekne. Balíme sa a zostupujeme do údolia Saastal. Ešte v ten istý deň sa presunieme do údolia vedľa. V Mattertale je naším cieľom dedinka Randa 1.408m.n.m.. Keď ta prichádzame – prší. A keďže v ten deň už nemáme záväzný program, tak oddychujeme, papáme a rozmýšľame o Dome, ktorý je naším ďalším cieľom. Túto noc prespíme na verande jedného opusteného domu, len tak ´nadivoko´a so zmiešanými pocitmi. Prší. Ráno sa zdá, že zlému počasiu je koniec, my sa znova balíme „naťažko“ a pripravujeme sa na najhoršie - výstup do „útočného hniezda“ kdesi nad Domhutte 2.940m.n.m.. Prevýšenie cez 1.500 m., plná poľná a páliace slnko – to je naša „via dolorosa“. Chodník sa krúti najprv lesom a potom v tisícoch zákrutách po pastvinách a strmých lúkach strmo hore. Pozvoľna prechádza do akejsi via feráty, ktorá ide kamsi do neba, nemá konca. Batohy na našich chrbtoch sú také ťažké, že ak by nám z nich skĺzli, celkom iste sa vznesieme ako nebeskí vtáci. Technické obtiažnosti tohto ťažšieho úseku sú zaistené oceľovými lanami, kramlami, skobami. Nad týmto úsekom sa prechádza do suťového svahu a potom, keď už prestávame veriť, myslíme si že chata tu nie je a nikdy nebola, vtedy ju zbadáme. Je to ako prebudenie zo zlého sna. Pri chate líhame na zem, oddychujeme, naberáme sily, špekulujeme a zaprisahávame sa, že končíme s touto expedičnou turistikou. Okolo 17.00 hod. vychádzame ešte o niečo vyššie, kde sú miesta pre stany. Keď už stan stojí, vyhrievame sa na slnkom vyhriatych kameňoch ako hadi. Máme pocit, akoby sme stáli na balkóne s najkrajším výhľadom na Walliské Alpy - Matterhorn, Weisshorn, a tí ostatní. Je to nepominuteľné úchvatné divadlo a iný svet. Mňa napĺňa zvláštnym pokojom a uvedomením si, prečo mám práve tento svet rád a prečo ho vyhľadávam, hoci cesta k nemu je neraz ťažká a bolí. Človek je tu voľne prístupný pocitom a dojmom a pozerá sa na všetko okolo, všetky problémy, ináč, ako tam dole. Všetko čo ho znepokojuje a trápi ,či bolí sa tu zdá ako nepodstatné a malicherné. Keď slnko zapadne za ´horny´, ostane chladno, ale nemrzne. Zaliezame do spacákov, aby sme čo to pospali, už o pár hodín sa pohneme smerom na vrchol a čaká nás ťažkých 1.600m. prevýšenia. O 3.00 hod. nám zvoní budík, a keď o pol štvrtej popri našom stane prejdú prvé skupiny turistov, pripájame sa tiež do tohto sprievodu, ktorý v tme prezrádzajú len svetlá čeloviek - náš výstup sa práve začal. Po krátkej chvíli sme na ľadovci, obúvame mačky, naväzujeme sa na lano a vystupujeme ľavou stranou ľadovca – Festigletscher. Na jednom ťažšom mieste prekonávame zlom v ľadovci, cez ľadový most a už za svitania prichádzame pod Festijoch 3.723m.n.m.. Krátky strmý nástup do steny je zaistený, inak po voľných rozlámaných balvanoch a suti vystupujeme cez tento prah na hrebeň, potom chvíľu dole zaisteným úsekom do sedla. Odtiaľ nastupujeme do nekonečných snehových plání ľadovca Hohberg. Pri ťažkom a únavnom postupe po ľadovci sme každý ponorený do vlastných myšlienok a pocitov, natoľko sme sústredení na náš cieľ a to, čo by nás malo k nemu priblížiť, že ani nezbadáme, že sa začal nový deň. Slnečné lúče k nám začínajú zostupovať z už ožiarených vrcholov. Netrpezlivo ich očakávame, pretože pri stálom brodení sa naviatym snehom nás začína oziabať. Dostávame sa do záveru dolinky a tu začíname už naozaj stúpať k samotnému vrcholu. Každý z tých ľudí, čo sú tu, narastajúcu záťaž zvláda posvojom a bojuje sám so sebou. My sa dostávame do akejsi zápchy a napredujeme len veľmi pomaly, keďže v hlbokej stope nafúkaného snehu je ťažké obísť skupiny pred nami a dostať sa dopredu. Túto situáciu vítame rôzne. Zatiaľ čo mne tento štýl vôbec nevyhovuje, ustavičné zastavovanie sa, opätovné rozbiehanie sa ma poriadne vyvádza z miery a z tempa. Moji priatelia na lane to vítajú ako možnosť nabrať dych a prísť k sebe. Takýmto himalájskym tempom ideme prakticky až hore po nekonečnom svahu a bez možnosti vidieť vrchol Domu alebo niečo čo by nás utvrdilo v tom, že toto naše trápenie berie koniec. Je nádherný slnečný deň, vrcholky štítov okolo nás začínajú byť úrovňou pod nami, čo nám pripomína, že sa asi predsa len blížime k cieľu aj keď ho stále nevidíme, iba tušíme. Prichádzame do akéhosi sedla medzi vrcholmi, kde je hlúčik ľudí. Tu chvíľu oddychujeme, dopĺňame energiu a keďže sa nám odkryl výhľad na druhú stranu, vyberám foťák a cvakám o dušu. Po chvíľke vo výstupe pokračujeme strmým prevejovým hrebeňom na vrchol, ktorý už nie je ďaleko, lebo striedavo naň vystupujú a zostupujú ľudia. Je to zaujímavé zakončenie tohto ťažkého výstupu a po chvíľke, niečo pred 10.00 hod. sa ocitáme na vrchole Domu, najvyššej hory Schweizu, ktorá sa svojou rozlohou celá nachádza v ňom. Sme 4.545 m.n.m a sme nadšení a spokojní. Všetka únava a vyčerpanie z predchádzajúcich minút a hodín z nás spadla a my si podávame ruky, fotíme sa a máme radosť z toho, že sa nám to podarilo. Výhľady sú nádherné, dokonalé a každý moment a pocit v nás je v tejto chvíli zážitkový. Keďže na vrchole nie je veľa miesta, tvorí ho úzka plošinka a ostrá hrana s vrcholovým krížom, po chvíľke vrcholového opojenia uvoľňujeme miesto iným skupinám a zostupujeme do sedla. Tam ešte vybehnem na jeden z vrcholov tejto hory, urobím zopár záberov a spokojný spolu s mojimi kamarátmi začíname zostupovať. Deň je nádherný a začína byť dosť teplo, všetko okolo je neskutočne až neznesiteľne biele, sneh aj ľadovec na slnku mäkne, preto sa chceme čo najrýchlejšie dostať dole. Zostup ubieha rýchlo, tešíme sa z nádherných výhľadov a krásy hôr, ktorá nás obklopuje a ktorú sme nevedeli, pre námahu z výstupu, naplno objaviť a vnímať cestou hore. Nepríjemný je ešte serakový úsek a skalný prechod Festijoch, ktorý je mäkký a keďže je to mix suti a voľných balvanov, je v ňom potrebné dávať pozor. No nakoniec prichádzame okolo 14.00 hod.šťastne a bez problémov ku stanu, kde všetko zbalíme, a ešte v ten istý deň zostupujeme až do Randy. Zostup opäť ´naťažko´ a s únavou z výstupu je dlhý a ku koncu je doslovne utrpením v každom ohľade. Nielen stúpajúca únava, horúčava, ale aj túžba mať už všetko za sebou a tie hrozné batohy na našich chrbtoch, to všetko nám uberá zo síl doslovne po dúškoch. Keď nakoniec prechádzame uličkami Randy sme na konci so silami a pri aute padáme bezmocne na zem. Nohy a celé telo sa mi trasie ako v agónii. Odchádzame do kempu, kde sa chceme zmeniť na ľudí, oddychovať a rekreovať sa, zapadnúť do davu turistov prechádzajúcich sa a kupujúcich suveníry. Napriek tomu, že ďalší deň sme neplánovali žiadny pohyb, vyberáme sa na výlet pod Matterhorn na Schwarx see. Je to pohodový trek s krásnymi pohľadmi do Monte Rosy, na Dom, ostatných alpských obrov a hlavne, všade je Matterhorn. Fotíme, rozprávame sa, bilancujeme a hlavne si to užívame. Nakoniec chceme ešte niečo nasať z atmosféry Zermattu, kupujeme suveníry. Nastáva náš posledný deň a my sa pomaly lúčime s údolím Mattertal so všetkým, čo nás tu napĺňalo osem dní. Je tu naozaj krásne a určite by sme sa chceli sem ešte niekedy vrátiť a ukradnúť si opäť niečo z tej krásy pre seba. Lúčime sa s celým Wallisom a naberáme spiatočný kurz - domov. Máme pred sebou dlhú cestu, no domov sa tešíme, aj keď už teraz máme plnú hlavu plánov do ďalších dní a na budúce podobné akcie. 
Účastníci cesty do Wallisu : Matej Šopoň, Ján Slušný a Peter Dodok. Peter Dodok, strychoy@gmail.com
|
