ZIMNÝ PRECHOD VEĹKÝM ROZSUTCOM
január 2010 Kód - 1

Každý rok sa veľmi teším na zimu, rád chodím s priateľmi do prírody a práve zima je to ročné obdobie, keď ma jej krása dokáže strhnúť asi najviac. V zime má všetko úplne iný rozmer, všetko je krásne biele, sneh zakryje všetky chybičky krásy a umocní tú nádheru všade okolo, príroda aj podmienky sú drsnejšie a nútia človeka viac bojovať a pobiť sa o tú ponúkajúcu sa krásu, pričom mu ale neodpustí ani tú najmenšiu chybu. Mám rád tieto výzvy a aj s priateľmi sa radi zriekneme pohodlia, aby sme si z tej krásy mohli niečo ukradnúť pre seba.

Tak to bolo aj v štvrtú januárovú sobotu, keď sme sa zhodli na tom že nechceme sedieť doma a lámať si hlavu čo s načatým dňom. Núkalo sa po dlhšom čase aj pekné počasie a tak bolo rozhodnuté. Nie je nutné dlhé plánovanie. Obvolal som viacerých kamarátov no nakoniec sme sa odhodlali „len“ traja, ktorým neprekáža skorší ranný budíček, nutnosť opustiť vyhriatu posteľ a vhupnúť do neskutočnej „kosy“, ktorá vonku v to ráno drvila všetko živé aj neživé.

Sedíme mĺkvo v aute a okrem šoféra Sopiho “dávame“ ešte pokus o návrat do ríše snov, zatiaľ čo pomaly naberáme smer Vrátna v Malej Fatre. Dohodli sme sa teda, že skúsime Veľký Rozsutec, ktorý je síce sezónne uzavretý ale vieme a myslíme si o tom svoje. Dá sa povedať, že tam v zime chodíme pravidelne a tie drsné podmienky, ktoré sú tu, nás ako keby priťahujú. Sme tu v zime asi piaty raz, no vrchol nás pustil k sebe len jedenkrát, aj to akoby sa bol vtedy nad nami „zľutoval“ a povedal, tak dobre zaslúžili ste si to. Príroda tu vie pripraviť pre vás takmer nenapodobiteľné a divoké podmienky a spolu s počasím rozohrá proti vám hru, v ktorej možno obstáť a vyhrať len neporušujúc pravidlá a nepísané zákony. A víťazstvo tu, zákonite neznamená vystúpiť na vrchol.

Prichádzame do Štefanovej, dedinky ktorá svojim uchovaným koloritom je priam čarovná a učupená pri nohách Veľ. Rozsutca. Je skoro ráno, šero, zima na nevydržanie a my sa púšťame na klasickú trasu, smer Horné Diery, Tesná Rizňa na sedlo Medzirozsutce. Keď vchádzame do tiesňavy zima je tu ešte o niečo silnejšia a hustejšia, no nás už spoľahlivo zohrieva telesné teplo, ktoré sme začali medzitým „vyrábať“ vo veľkom. Mačky máme stále len na batohoch aj keď rebríky a skaly v tiesňave sú zalepené ľadom a stimulujú našu pozornosť, zneisťujú naše kroky, predsa sa nám darí napredovať celkom rýchlo a keďže aj sneh nepribúda úmerným radom, prechod tiesňavou kde sme sa v minulosti zvykli natrápiť a užiť si všetkého, tak tohto roku ňou doslova preletíme. Cestou obdivujeme ľadové výtvory od výmyslu sveta, skúšam fotiť no zima a nedostatok svetla sú často silnejší ako moje odhodlanie. Keď prichádzame na lúky Medzirozsutcov , menší z dvojice „bratov“ je ešte ožiarený načervenavým svitom vychádzajúceho slnka. Stretávame nejakých ľudí, asi rovnakej krvnej skupiny a dosahujeme sedlo Medzirozsutcov. Odkrýva sa nám pohľad na druhú stranu a sme ním úplne uchvátení. Slnkom zaliate vrcholky hôr, vyčnievajúce z ľahkej hmly a čistá viditeľnosť. Roháče, Veľký Choč a tí ostatní. Už teraz vieme, že ak by sme skončili tu a nepohladili svoju biednu dušu dnes už ničím iným, tak sa určite oplatilo prísť až sem.

Chvíľku oddychujeme, nechávame sa potichu každý sám unášať tou krásou okolo, no vzápätí tu po nás ostávajú len stopy v snehu strácajúce sa v lese smerom k vrcholu „Veľkého“ z dvojice bratov. Krása všade okolo nás sa tak neuveriteľne koncentruje, že máme ústa otvorené ako malé decko, ktoré prvýkrát nakuklo na tento svet. Postupujeme hore a tešíme sa, pomyselné „baterky“ v nás sa teraz dobíjajú priam pred očami. Samotný výstup nie je až tak namáhavý ako si ho pamätáme z ostatných rokov, snehu je dosť málo čo je maličké sklamanie, pretože v mojej utkvelej predstave sneh dotvára celkový obraz a potrebnú obtiažnosť tohto levelu. Ak v rokoch predtým ho tu ani nebývalo menej ako po pás, dnes je výška snehu možno povyše členkov , miestami na náveterných miestach po kolená, nie sme však sklamaní. Nádhera všade okolo to ani nepripustí. Bez väčších problémov prechádzame vrcholovým hrebienkom a dotýkame sa kríža na konci nášho výstupu. Sme na vrchole 1.610 m.n.m. a naša spokojnosť, pocity šťastia sú teraz modelované do konečnej a dokonalej podoby. Sme tam sami no už to dlho trvať nebude pretože sa blížia malé postavičky ľudí prichádzajúcich z južnej strany tohto kopca a nádherného kúta nášho malého Slovenska. Vychutnávame si pokoj a chvíľkovú opustenosť tohto miesta, fotíme sa a formujeme zážitky v nás. Na vrchole trocha fúka a v tomto mrazivom počasí slniečko len slabo hreje. Chlad nás núti neustávať v pohyboch udržujúcich našu telesnú teplotu v hodnotách „so životom zlúčiteľných“ alebo nájsť kľudnejšie miesto, čo však na odkrytom vrchole nie je až také jednoduché.

Keď naše uspokojenie už asi nemôže narastať pretože je úplné, rozhodujeme sa pre ústup z hory, tentoraz jej južnou stranou, čo sa nám aj darí pomerne rýchlo a bez problémov. Na niekoľkých miestach sa šmýka a je nutné dávať pozor. Dole v sedle na Medziholí je zopár ľudí, my sa znova zastavujeme a bavíme sa. Uspokojenie a radosť z nás teraz priam vyžaruje. Dopĺňame energiu zo zásob našich batohov a spokojní s tým všetkým a tiež sami so sebou, pomaly opúšťame toto čarovné miesto.

Opäť, znovu a znovu sa nám potvrdzuje, že všetko čo sme dnes prežili a aj námaha s tým spojená je jedinečným možným prežitím voľných chvíľ, ktoré by sme si mali nájsť pre seba a to všetko aj za cenu zbavenia sa časti svojho pohodlia, komfortu a svojej vlastnej lenivosti, prinútiť seba samého k niečomu, zmeniť zaužívané prežívanie voľného času a spraviť niečo naozaj prínosné pre telo aj dušu.

...A krása zimnej prírody nám ponúka toho viac než dosť, stačí len prísť, počúvať s pokorou a rešpektom a každý si môže zobrať koľko unesie. Platí sa len za chyby, nie za radosť a uspokojenie.

Účastníci tohto výletu: Veronika Minková, Matej “sopi“ Šopoň a Peter Dodok.

Peter Dodok
strychoy@gmail.com

Fotogaléria
(klikni na fotoaparát)