 |  | |
| Rok 2010Ostane Jakubiná ľadovým snom? Kód - 12Západné Tatry a Roháče ktosi, či už právom alebo nie, označil ako najkrajšie horstvo celých Karpát. Bolo by márne hľadať a skúmať pravdu týchto slov, stačí prísť a pozrieť sa do hlbokých dolín z liptovskej strany, či divokých skalných expozícii zo severu a poznať tú krásu. A práve tam kdesi uprostred, zdanlivo skrytá, obklopená celou touto krásou sa dvíha, Jakubiná, hora, ktorá Vás priam priťahuje a volá k sebe. Dlhá južná rázsocha s krásnym, členitým a rozoklaným hrebeňom, skrýva druhé najvyššie miesto dotýkajúce sa oblohy v tomto tichom, zdanlivo opustenom horstve. Ak sa rozhodnete objavovať jej krásu, stojí za námahu zvoliť si cestu k oblohe práve jej hrebeňom. Jeho náročnosť si žiada celý deň a ak nie ste v horách prvýkrát a svojou kondíciou prevýšite verného krčmového štamgasta, nie je dôvod prečo nebyť úspešný na tomto kopci a precítiť nádheru tohto miesta. Všetkým to určite, úprimne odporúčam. Ak Vás však vôľa posunie ďalej, vzbudí vo vás záujem pozrieť sa sem v zime, všetko má podstatne vážnejší a dramatickejší charakter a ráz. A práve toto sa stalo mne a ocitol som sa v tomto rozpoložení mysle. Začalo sa to vlastne minulú zimu, keď sme sa ocitli na tomto hrebeni z ničoho nič ale s neohroziteľným plánom prejsť ním a "nadýchať" sa zimného kúzla Jakubinej. Bolo to hlavne počasie, ktoré nám nedovolilo ani nahliadnuť na proporcie jej hrebeňa a "ona" sa nám tak beznádejne stratila v priestore a hustej oblačnosti. Na vrchole Nižnej Magury sme sa teda zmierení otočili, ale plán sa vtedy práve zrodil v našich hlavách. Stačí mať predsa iba šťastie na počasie a chce to dva dni, to sme si hovorili a boli sme si v tom istí. Rok sa s rokom zišiel, a keď minulo aj pár dní, plán na zimné ťaženie k Jakubinej je znova tu. Objavil sa keď sa tu dolu jar už nesmelo pripomína a teda nebolo na čo čakať. Rozhodli sme sa okamžite. Nápad bol zdieľaný aj s pospolitým ľudom, no nemal som veľké očakávania. Ostáva len zohratá dvojica Maťo a ja, tiež sa ozvala Veronika, ktorá ale odhaduje svoje možnosti a predvída nerovný boj s tatranskými živlami. My si ho nechceme pripustiť aj keď tušíme, čo nás tam hore čaká. Už sme rozhodnutí. Chvíľu posedávame v jednej príjemnej žiarskej krčme, rozprávame sa a plánujeme. Stratégia postupu je nám jasná, obavy z počasia a podmienok tiež. Nechceme to vzdať skôr ako sa to celé začne a tak plán ľadová Jakubiná pokračuje. V to ráno ešte nič nenasvedčuje tomu čo má prísť. Je chladno, veď zima tu stále je a nielen v kalendári, avšak vzdušné masy obopínajúce naše malé Slovensko už potichu začal napĺňať mrazivý arktický tón, ktorý bez zjednávania a varovania, tu a teraz vydurí osmeľujúci sa jarný závan a mnohým ľuďom zmrazí úsmev v tvári. To ešte nevieme, že budeme medzi nimi. Je jasno. Za Donovalmi sa strácame v akejsi divnej oblačnosti. Je tu iný svet. Začína snežiť. Ako však prichádzame pod Roháče opäť nás víta ranné slnko a všetko sa opäť mení. Vystupujeme v Račkovej von z auta a tu nám zima a vietor dávajú tušiť a vháňajú prvé známky malovernosti do našich myslí, čo sa asi deje hore, ak tu je takto...? To sa už medzitým začal miesiť arktický vzduch s tým našim a tatranské živly rozvíjať do svojej krásy. Potlačíme obavy, oprášime spomienku na ťažké "svine" na našich chrbtoch a strácame sa v tatranskom lese. Stúpanie lesom na hrebeň je v pohode, chodník takmer bez snehu, pokrytý je však ľadom, čo nás trocha spomaľuje. Keď hore les redne, v okamihu sa mení aj výška snehu a asi prvýkrát v tomto roku obúvame snežnice. Už tu zisťujeme pochybné vrstvenie snehu a jeho kvalitu. Chôdza v snežniciach je nič moc a dáva nám zabrať. Chvíľkové poryvy vetra, vírenie nafúkaného snehu ale slniečko a modrá obloha opäť vlievajú mierny optimizmus do našich "malých dušičiek". Táto zima je nevydarená. Okamžite si všímam fakt a porovnávam množstvo snehu pred rokom a dnes. Minulú zimu tu bolo všetko biele a teraz všade trčí kosodrevina, prepadávame sa dutín, ktoré pod snehom vytvára a zachytávame sa v nich. Celá krajina okolo je iná než pred rokom. Chvíľami mám pocit, že tu chýba do troch metrov snehu. Nepoznávam to tu, ale napredujeme. Pod Nižnou Magurou sa dostávame z dosahu vetra a slnečné lúče opäť dvíhajú náš morál, ktorý sa ale takmer okamžite stráca, keď začíname stúpať k vrcholu Magury. Hrozný sneh na svahu, pre sklon ním je ťažko ísť v snežniciach a bez nich je to utrpenie. Sneh je dosť tvrdý keď ho treba prekopnúť a stupiť v ňom, keď však urobím ďalší krok, ťažiskovou nohou, na ktorej stojím sa v tej samej chvíli prepadám do unavujúcej hĺbky. Je to vyčerpávajúce a frustrujúce. V takýchto chvíľach ma premáhajú pocity, že mám toho všetkého dosť, podchvíľou sa zastavujem a spomínam si na všetky sprosté slová, ktoré poznám. Idem vpredu a prosebne hľadám miesta alebo sfúkané hrany bez snehu. Svah, ktorý v sezóne trvá možno pol hodinu, teraz ideme takmer dve celé. A keď sa znova dostávame na otvorený hrebeň, nárazový vietor okamžite mrazí nielen naše telá ale aj naše plány. Sme na vrchole Nižnej Magury, je asi pol tretej a začína byť neskutočná zima. Obliekam si znova bundu, ktorú ma slniečko prinútilo zhodiť, je stuhnutá ako plech, ale ešte sa dá obliecť. Slnko medzitým pozerá už spoza akéhosi závoja oblakov a počasie je neisté. Všetko je také zadymené, strácajúce sa výhľady, nastupujúci silný vietor... my s Maťom pozeráme chvíľu na seba a chvíľu na hrebeň pred nami. Je nám ukrutná zima. Hrebeň ďalej je zaujímavý a ostrý, miestami v ňom tušíme a vidíme žiletkové profily, čo by nebol až taký problém. Počítali sme s tým a preto sme vzali lano, na ktoré by sme sa pri postupe naviazali. No pri tejto kvalite snehu, keď všetko pod nohami uteká, sneh nedrží, je ho málo, je naviaty a doskovitý...to je značné riziko. Tohto roku sneh napadol neskoro a nie je tak vyzretý akoby mal v marci byť. Cestou hore sme viackrát počuli známe duté praskanie pod snehom, znejúce ako memento mori, pri ktorom by malo byť každému jasné koľká bije. Toto všetko, zima, vietor, hrozný sneh, dlhá cesta a cieľ v nedohľadne, a tiež za týchto okolností "strašiaka" naháňajúca noc, to všetko potápa náš plán, skôr ako sa mohol začať. Jakubiná je kdesi v oblakoch a my počujeme ako sa nám smeje. Klesáme na duchu, ale musíme sa triezvo rozhodnúť a odhadnúť svoje možnosti tu a teraz ... ako postavíme stan a kde? Kam môžem vidieť zo svojho miesta je len ostrý a dlhý hrebeň a sú tri hodiny ... ako ho budeme stavať? Neviem si to ani predstaviť. Keď si dám dole vrchnú rukavicu a chcem urobiť nejaký záber, ruka mi omŕza behom pár sekúnd. Je to hrozné. No musíme sa rozhodnúť a obidvom nám je jasné, že jedine pre návrat a ústup. Menej je v tomto prípade viac. Otáčame to. Ľadová Jakubiná ostáva ďalej naším snom. Po pár krokoch sa stále otáčam a hľadám nádej, či predsa... nie. Jediné a správne rozhodnutie sa v tejto situácii, je otočiť sa a priznať si, dnes to je nad naše sily. Uvedomujeme si a vieme, nie sme v horách prvýkrát, správne sa rozhodnúť v podobnej situácii vám v konečnom dôsledku pravdepodobne zachráni život. Nemým svedkom toho sú kríže na symbolických cintorínoch a smútok tých, ktorým pripomínajú osobné nešťastia ťahajúce sa celou históriou horských tragédií. Naozaj a bez pátosu treba vedieť, že v takýchto podmienkach a pri ich ignorovaní umierajú na horách ľudia. Tmou lesa ideme každý sám, ponorený do seba. Moje myšlienky a pocity z dňa sa už utíšili, plán sa rozbil o tatranskú žulu a ostrý ľad, no nie som sklamaný. Viem, že sme urobili dobré rozhodnutie a jediné možné. Viac a viac si pripúšťam, že ak by sme sa predsa pustili ďalej, celkom iste sa dostaneme do veľkých problémov a to nám za to nestojí. Máme radi tieto kopce a chceme sa sem radšej ešte vrátiť. Je tma, nastupujeme do auta a ja sa trasiem zimou. Čo by bolo ak by sme boli teraz hore? Neviem. Teraz som však rád, že som tu a nie tam. Odchádzame z Račkovej a uvažujeme, či s nami definitívne odchádza do snov aj plán pozrieť sa na Jakubinú v zime. Neviem, po dnešnej skúsenosti by tam asi patril ale ... ako to už býva, na zlé a ťažké sa rýchlo zabúda a ostáva len to dobré, príťažlivé. A Jakubiná? O rok tu bude celkom iste a my, pri väčšom šťastí a novej viere v seba sa opäť možno necháme zlákať jej volaním. ... á už teraz sa na to veľmi teším. Do roka a do dňa - Jakubiná... Peter Dodok , strychoy@gmail.com.
|
