Úvod

Vznik a dejiny obce

Obec Dolnia Trnávka leží na rovine na pravom brehu Hrona. Domky rozostavané v podobe T sú zväčša kryté slamou. Pôvod dediny nie je známy. Spomenutá je roku 1362, kedy niekoľkí opátovskí poddaní ušli sem, do poddanstva Šášova. Tiež roku 1424 je zaznačená ako príslušnosť Šášova. Roku 1563 patrila rodine Dóczyovskej, ktorá dostala hrad Šášov darom od vdovy po královi Matejovi, menom Beatrica a od roku 1648 pri vymretí Dóczyovcov pri rozdelení majetku Dóczyho pripadla Dolnia Trnávka šášovskému hradnému panstvu, ktorým bol Gašpar Lippay, ktorý hrad vtedy kúpil. Počiatkom XIX. storočia patrily pozemky eráru. K obci neviaže sa žiadna událosť, ani v minulosti nemala zvláštnu úlohu. Pravdepodobne preto, že obec na pravom brehu Hrona je vzdialená od cesty vedúcej Pohroním a dobre bola chránená hlbokým Hronom od nepriateľa.

Vyučovanie detí

Z Dolnej Trnávky chodily deti od nepamäti do školy do súsednej Lovče, kde vraj dlhé roky pôsobil učiteľ-organista Filkórnyi. Do školy z Dolnej Trnávky nechodilo mnoho detí – najviac 15 – 20 žiakov. V Lovči bývala jednotriedna škola a bolo tam dosť žiakov miestnych a je celkom prirodzené, že o priškoleenú Trnávku veľmi nedbal, lebo aj tak nebolo pre žiakov miesta nadostač. Chlapci boli tiež radi a keď nemohli, nechodili "pána organistu hnevať".

Potreba novej školy

Ale vzrastom času vzrástol i počet detí a v Lovči bolo treba školu rozšíriť. A poneváč aj v Dolnej Trnávke detí pribývalo, boli trnavskí občania nútení si postaviť školu vlastnú. Veru, nebola to snadná vec! Tých občanov, ktorí vec dokonale pochopili a uvedomili si význam školy, bolo málo.

Miestne pomery

Boli rozdelení na dav tábory. Jední, vedení najviac Andrejom Dekýšom a Jurajom Kúšikom, odporovali tejto veci, ktorú občanom vysvetloval starosta Juraj Tesák. Ale niektorí odporovať neprestali. Hovorili, že bude veľmi roboty so stavbou, že bude treba mnoho peňazí, vydanie sa zväčší, mali strach, že "kto bude školu opravovať, keď sa sodere", atď. Ale druhí sa pozerali na vec inak. Vec chápali nie len po stránke kultúrnej a praktickej so stanoviska riadnej výučby pri menšom počte detí, ale aj zo stanoviska samých žiakov. V mrazu a zime, vo snehu v ľahkom odevu chodily deti do Lovče a zimou skrehlé rúčky ukrývaly do chatrných rukávov. Prehovárania a rečí bolo mnoho, priatelia a nepriatelia stavania školy si vzájomne podávali kľučku z ruky do rúk na notárskom úrade v Lovči. Ale skupina podporovaná starostom Jurajom Tesákom a hlavne notárom Kabinom zvíťazila a občania sa napokon predsa usniesli, že si školu postavia a vybrali pre školu aj potrebné miesto.

Miesto pre školu

Na mieste, kde stojí teraz dolonotrnavská škola, stávala stará pastierňa. Malá chalúpka ako klietka, s oblokmi o nič väčšími ako dlaň. Slamená strecha na schátrajúcich sa už múroch dotýkala sa takmer zeme. Nebola robená pre velkých a silných ľudí. Na podstreší aj stredný človek musel sa zohnúť, aby hlavou "neprebil" slamu a jeho hlava, aby sa neobjavila nad strechou. Okolo pastierne bolo večné blato a jazero. Terajší pamätníci nepamätujú vraj, že by pastier Andrej Budiš mal niekedy pred prahom suchú zem. Ale dlho sa výpary z tohoto močiariska nedraly dlaňovými oblokmi pastierovi Budišovi do izby. Občania postavili na mieste, kde teraz stojí dôm Imricha Dekýša číslo 32, pastiereň novú a tam Andreja Budiša odsťahovali. Starú "klietku" rozobrali, slamenú strechu odstránili, múry rozválali a nahádzali do blata. Ale to ešte nepostačilo. Na zavezenie tohoto blativého jazera stará pastiereň nepostačila. Bolo treba voziť ešte mnoho kamenia, aby sa jama vyrovnala a na povrchu aby sa ukázalo sucho. Na tomto mieste je teraz školský dvôr.

Počiatky stavby

Stavbu tunajšej školy mal zadanú staviteľ Meliška z Handlovej. Tak sa občania zbavili rôznych starostí, ktorých sa toľko báli. Stavba začala v jarných mesiacoch roku 1903. Cigáni z Hornej Trnávky vykopali základy, furmanské práce vykonávali tunajší občania. Zarobené peniaze aj im vyplácal majster Meliška.

Vývoj stavby

V roku 1903 bolo suché jaro a teplé leto a to bolo pre novostavbu veľmi priaznivé. Múry rástly "ako z vody". Za niekoľko dní vyrástla zo základov pevná múrová ohrada a keď o žatve v dozrávajúcom obilí zazvonily kosy, červenala sa už nad múrami škridlicová strecha. Cez zimu múry vymrzly a následujúceho leta majstri dokončovali ostatné drobné práce murárske, tesárske a stolárske.

Posviacka školy

Bola pekná, slnečná augustová nedeľa roku 1904. Slniečko ožiarilo celý kraj a usmievalo sa na Dolniu Trnávku veselo. Na nízkej veži káplnky sa tichým hláskom rozspieval zvonček na znamenie že "už idú". Tohoto dňa mali ľudia v Dolnej Trnávke velikú slávnosť – posviacku novej školy. Z Lovče prišiel pán farár Zoltán Halkó a s ním mnoho ľudí. Okolo káplnky uprostred dediny bola "hlava na hlave". Po litaniach v káplnke konaných sa usporiadal sprievod, ktorý sa hneď pohnul ku škole. Vpredu žiaci, potom družičky, ženy, muži a prv, než mohol starosta Ďuro Tesák sprievod uviesť do poriadku, vybehol speevákom z hrdla mocný prúd hlasu a nad hlavami prítomných letela prvá sloka marianskej pisne "Sem verní Marie ctitelia ...!". Lovčanský pán notár Kabina odovzdal školu svojmu účelu a pán farár Zoltán Halkó školu posvätil.

Školská stolica

První členovia školskej stolice boli: Zoltán Halkó (farár) – predseda Juraj Tesák č. d. 4 – starosta Štefan Dekýš č. d. 22, Michal Dekýš č. d. 24, Martin Magula č. d. 23, Štefan Gallo č. d. 17 – členovia šk. stolice.

Súbeh

Na zaplnenie učiteľského miesta na novej škole bol vypísaný súbeh v maďarskom "Néptanítok Lopja", na ktorej sa prihlásilo celkom 11 kandidátov, z ktorých bol zvolený 24ročný Joz. Ujvári. Učiteľský diplom nadobudol v Leviciach r. 1900. Ten však sa voľby vzdal a keď voľbu neprijal ani 26ročný Ferenz Weiland, bola zvolená Ilonka Olenyiková, narodená 4. marca 1883 v Užhorode, kde aj roku 1902 nadobudla učiteľský diplom. Dolnotrnavskí občania, ľud tichý a pokojamilovný, dosiaľ spomínajú na veselú učiteľku "Olejníčku" (tak ju volali).

Zahájenie prvého šk. roku

Vyučovať sa začalo na tunajšej škole vo školskom roku 1904 – 05. Začiatok školského roku bol zahájený slávnostným "Veni Sancte" dňa 20. septembra 1904.

Jazyk vyučovací

Náboženstvu učil farár Zoltán Halkó v jazyku slovenskom. Ostatné predmety, zvlášte v budúcej dobe sa deťom vtĺkaly do hlavy maďarsky.

Nový učiteľ

Ilonka Oleyiková pôsobila na tunajšej škole len do 24. marca 1907. Odchod učiteľky takmer pred ukončením školského roku veľmi žiakom vo výučbe uškodil. Vyučovanie bolo prerušené až do 6. mája 1907, kedy bol zvolený za učiteľa na tunajšiu obecnú školu Karol Török zo Psár, kde bol jeho otec tiež učiteľom. Býval vraj to zadumaný samotár, ktorý veľmi nerad slovensky hovoril. Na tunajšej škole pôsobil len do konca školského roku 1906 – 07 do 24. mája.

Tretí učiteľ

O prázdninách roku 1907 bol vypísaný súbeh znovu a pri voľbe bola zvolená za učiteľku na tunajšiu školu Ilona Váradiová z Nových Zámkov. Táto učiteľka (od ľudu "Váradíčka" menovaná) bola prvou učiteľkou, ktorá v Dolnej Trnávke zakotvila na dlhšiu dobu. Plných 15 rokov pôsobila na tunajšej škole, od 21. septembra 1907 do 13. januára 1923. Tu aj ošetrila svoju mamičku pri posledných dňoch jejho života. Na tunajšom cintoríne odpočíva na veky.

Váradiová – Sdliaková

K Dolnej Trnávke je učiteľka Ilonka Váradiová pripútaná aj najmilším životným zväzkom – stavom manželským. Vydala sa Imricha Sedliaka, kandidáta r. k. bohoslovia z Lovče. Pätnásť rokov je doba dlhá. Na jej životnej ceste spojovala ju s trnavskými občanmi všetka spoločná práca a láska, spoločná radosť v dňoch radostí, spoločný zármutok v dňoch žalostných.

Požiar

Za pôsobenia učiteľky Ireny Váradiovej vypukol v Dolnej Trnávke veľký požiar. Bol to najväčší požiar, aký Dolnia Trnávka doteraz neprežila. Bolo to 15. júla 1908 asi o 14:45 hod. po poludní. Od severozápadu prihnala sa prudká búrka a za malú chvilku válaly sa husté mraky takmer pri samej zemi. Vietor srážal prudký dážď do oblokov a blesky križovaly oblohu. V tom modrožlté svetlo ožiarilo dedinu a – prásk -! Maštal Tomáša Kúšika č. 13 bola v jednom plameni. Keď sa naľakaní ľudia sbehli, horela slamená strecha aj u stavenia Lukáša Kováča č. 14 a za malú chvilku boly všetky súsedné domy v plameňoch. Tomáš Kúšik zo svojho majetku nezachránil nič. V izbách mu zhorely šaty, na povale obilie vo vrecách, od kôlňou hospodárske stroje. Keď ľudia pribehli z polí, len dobytok zachránili. Vtedy zhorely domy týchto gazdov: Tomáša Kúšika č. 13, Lukáča a Martina Kováča č. 14, Jána Kysela č. 12, Márie Uhrínovej č. 15, Juraja Šándora č. 11; oheň sa dostal aj cez cestu a na druhej strane zhorel dom Jozefa Kúšika č. 8, Jozefa Dovca č. 6, Jána Tesáka č. 5. Spolu zhorelo 8 domov.

Vliv požiaru na školu

Smutné a biedne následky zhubného požiaru boly badateľné aj medzi detmi vo škole. Uplynula dlhá doba, keď sa na mieste čierneho spálenišťa objavily nové škridlicové strechy, keď sa rodičia a deti z nešťastia spamätali a keď si deti vo škole zase sústredily svoje myšlienky na školské veci. Dolnotrnavská škola nemala doteraz učiteľa, ktorý by sa vedel vžiť do miestnych pomerov a priblížiť ľud ku škole a školu k rodine a zcela sa venovať škole a seba jej obetovať. V pomerne krátkej dobe sa už vystriedaly dve učiteľské sily a to veru výučbe neprospeje.

Nový duch na škole

Teprve učiteľka Váradiová, majúc pevný úmysel v Dol. Trnávke zakotviť trvale, brala školu a jej výučbu vážne. Nemala pôdu pripravenú. Musela si ju sama najprv pripraviť. Pomaly ľuďom do mysli a sŕdc vštepovala iný, zdravší názor na školu, než aký mali doteraz. Bolo treba ľud presvedčiť o dobru školy, naučiť ho školy si vážiť a ju milovať, ktorá je chlúbou občanov.

Ťažkosti nových snáh

Ešte doteraz nemali všetci občania školu vo velkej láske. Našli sa ešte teraz aj tí, ktorí vo škole videli bremeno, ktoré "vyžiera" a vraj bez potreby každoročné vydanie zväčšuje. Dňa 31. marca 1910 si učiteľka Irena Váradiová – Sedliaková sťažuje farárovi Zol. Halkovi – predsedovi školskej stolice – že občania nechcú dať pre školu potrebné drevo. Píše mu, že občania z osmich m3 dreva, ktoré mali pre školu dodať, dodali len 2 m3 dreva. Z toho dôvodu musel byť v zimných mesiacoch škola 6 týždňov zatvorená. Teprv na zakročenie predsedu farára Zol. Halka, školská stolica drevo opatrila.

Škola opakovacia

Učiteľka Irena Váradiová – Sedliaková tiež na tunajšej škole prvý raz začala praktikovať "opakovaciu školu". Bola zavedená vo škol. roku 1907 – 08 a navštevovalo ju 17 žiakov (11 chlapcov a 6 dievč.) od 12 do 14. roku veku.

Exámen

Na konci školského roku býval na tunajšej škole vždy exámen. Bola to verejná škúška detí z učebnej látky za celý školský rok. Skúšky sa súčastnil vždy pán farár, členovia školskej stolice, obecné predstavenstvo a rodičia, ktorí sa tiež vždy prišli pozrieť a počúvnuť ako ich deti budú vedieť odpovedať na otázky, ktoré im dávala paní učiteľka. Pri skúške tie povestné "zlaté" alebo "čierne" knihy na tunajšej škole nejestvovaly. Tých žiakov, ktorí pri skúške vedeli dobre odpovedať na otázky, potom pán farár verejne pochválil. Posledný takový exámen sa na tunajšej škole konal v škol. roku 1918 – 19 dňa 10. júna 1919 od 10. hod. do 12. hod. dopol.

Penzionovanie far. Z. Halka

Krátko pred svetovou válkou odišiel z lovčanskej fary farár Zoltán Halkó do SV. Kríža, kde bol neskoršie povýšený na preláta. Dňa 30. júla 1913 rozlúčil sa s občanmi, so školou, kde každý týždeň učil deti náboženstvo. na jeho miesto bol preložený farár Ján Longauer z Ľubietovej, ktorý prevzal správu fary dňa 31.VII. 1913.
 
 
TOPlist