ROK 1914

Zlý chýr

Rok za rokom zapadnul do mora minulosti a nadišiel rok 1914. Bolo žiarne augustové ráno, keď sa z lovčenského notariátu rozšíril v Dolnej Trnávke chýr o vojne. Už pred 10. hod. predpol. behaly deti na pole k otcom a bratom so vzkazom, aby chytro išli domov, že "je vojna"! Bola práva žatva v najlepšom prúde. Muži a mládenci ani zaseknutý rad nedokončili. Vedeli, čo tento vzkaz pre nich znamená – odchod na frontu! "Válka, válka", išlo od úst k ústam. Trnávčania mali iba jedinú myšlienku a predstavu: "Musia odísť a už nikdy viacej sa nevratia, lebo ích tam pobijú!" Chlapi veľmi ťažko sa lúčili s rodinami, s dedinou. Pláč a nariekanie bolo počuť v každej chalúpke.

Odchod na frontu

Prví občania, ktorí hneď musili odísť na frontu boli: Ján Boška č. 33, Michal Dekýš č. 31, Jozef Košta č. 35, Jozef Keníž č. 35, Ján Dekýš č. _, Michal Kúšik č. 39, Juraj Dekýš č. 41 a Ján Majerský č. 43.

Život doma

Jedinou útechou v dobe vojny bývaly ľuďom červené lístočky poľnej pošty. Tie boly najlepšími dôkazy, že doma oplakávaní žijú. Keď pošta priniesla podobného svedka o živote ich drahých, šiel z rúk do rúk a oči hltaly zprávy, či v nich nie sú obsažené zprávy o tom alebo onom a pod. Prvý zranený, ktorý prišiel z bojiska, bol Ján Kružic č. 3. Ten bol najživejším zpravodajom. Starí, ženy, deti všetci priamo viseli na ústach vypravujúceho o hrôzach a utrpeniach na ďalekom bojišti. Tak prešly týždne, mesiace ba aj roky. Ľud mal už jediné želanie, aby už toho pekla, slz a sužovania bol koniec. Starci, ženy a deti museli sami polia obrábať a keď bolo po žatve, prišly rekvizície a výsledok celoročnej námahy im vzali. Ale ľudia sa predsa nedali. Už sa pričinili o to, aby sa aspoň najedli a nemali hlad. Školským deťom a učiteľstvu bolo nariadené sbierať a sušiť ostružinové a jahodové listie vojakom na čaj, sbierať a sušiť prhľavu na výrobu látok, sbierať staré kovy, šatstvo, prádlo, papier, gumu atď.

Radostný chýr

V jaseni v roku 1918 vojenské hrôzy na frontách aj doma a ľudská bieda dostúpily vrcholu a preto si ani nemôžem predstaviť ten jásot a nekonečnú radosť ľudí, keď sa rozšíril chýr, že je už po vojne. A keď sa vojáci – 18roční chlapci vedľa 50ročných mužov začali vracať z fronty domov, bola radosť bezmezná. Radovali sa tí, ktorým sa ich drahí vrátili, ale strachovali sa tí, ktorým sa túžba dosiaľ nesplnila a ktorí doteraz o svojich drahých nemali sebamenších zpráv. A veru, nestrachovali sa nadarmo!

Obete vojny

Zo svetovej vojny sa nevrátili títo dolnotrnavskí občania: Michal Kúšik č. 39 Juraj Kúšik č. 22 Ján Dodok č. 18 Ľudevít Tesák č. 9 Imrich Keníž č. 35 Jozef Dodok č. 18 Michal Ziman č. 15 Ján Lupták č. 26 Jozef Uhrín č. 20

Škola cez vojnu

Vyučovanie cez svetovú vojnu na tunajšej škole nebolo práve najlepšie. Staršie deti väčšinou pracovaly so ženami na poli cez celé leto a do školy sa chodievalo iba v zime a to veľmi zriedka. Prvým jarným slnkom sa pomaly zatvárala škola. Preto aj školský rok sa končil vždy v druhej polovici mája ako ukazuje prehľad školského vyučovania v jednotlivých školských rokoch od začiatku jestvovania tunajšej školy až do prevratu na vedľajšej stránke.