Živelné pohromy.

   Na tunajších občanov tiež v minulosti neštasie nezabúdalo. Bolo to začiatkom júla roku 1891 okolo 2. hodine po obede. Ľudia na lúkach sušili seno a u roľníka Juraja Tesáka č. 9 opravovali chlapi strechu. Pri práci si valne nevšímali detí za stodolou povykujúcich, ktorí dostali myšlienku upražiť si žito a spravili si pri hŕbe "šupiek"oheň. Suché šupky sa chytili a v okamihu bol celý dom Tesákov v plameňoch. Bol to veľký oheň. Roľníkovi Jur. Tesákovi, č.9 zhorely 2 kravy a ostatným ľuďom zhorely veci, šaty a pod. Vtedy zhorelo spolu 13 domov- celý rad od domového čísla 3 až ku mlnynu.

Povodeň.

   Tohto horeuvedeného roku ústnym podaním datuje sa aj druhá živelná pohroma. V prvej polovici augusta po veľkých horúčavách zúrila zlá búrka. Pri nej prišla náhla prietrž mračien a celá dedina bola zatopená. Prúdy vody odnášali všetko, čo im prišlo do cesty. Pohorelým odnášala vypýtané dosky, drevo atď. U roľníka Jozefa Dekýša č. 7 ako aj u iných na dvore po pás vo vode súc, lapali drevo.
U roľníka Štefana Bošku č.42 museli voz uviazať o "štránok", aby im ho voda neodniesla.

Zasa požiar.

   Neuplynulo mnoho rokov a Dolnotrnávčania boli vydesení novým požiarom. Bolo to 15. júla r. 1908 asi o 14.45 hod. Po poludní. Od severozápadu prihnala sa prudká búrka a za malú chvilku válaly sa husté mraky takmer pri samej zemi. Vietor srážal prudký dážď do oblokov a blesky križovali oblohu. V tom modrožlté svetlo ožiarilo dedinu a – prásk! Blesk udrel do maštale roľníka Tomáša Kúšika, č. 13, ktorá bola v okamihu v jednom plameni. Keď sa naľakaní ľudia sbehli, horela slamenná strecha na stavisku Lukáča Kováča č. 14 a za malú chvilku boly všetky súsedné domy v plameňoch.
Tomáš Kúšik zo svojho majetku nezachránil nič. V izbách im shorely šaty, na povale obilie vo vrecách, pod kôlňou hospodárske náradie. Iba dobytok stačili vypustiť.
Vtedy shorely domy týchto roľníkov:
Tomáša Kúšika, č. 13, Lukáča – Martina – Jozefa Kováča, č. 14, Jána Kysela, č. 12, Márie Uhrínovej, č. 15, Juraja Šándora, č. 11, Jozefa Kúšika, č. 8, Jozefa Dovca, č. 6, Jána Tesáka, č. 5.

Poľné hospodárstvo

   Poľné hospodárstvo sa od dob poprevratových ťažkopádne zdokonaluje.
Polia sú dosť úrodné, sú složené väčšinou zo žltej a belavej hliny, rôznych smesí a červeného jílu – a boly by ešte úrodnejšie, keď by atmosferické srážky boly pravidelnejšie. Nešťastím je pre občanov, že v celku je v obci málo pôdy.

Pôda, ktorá čaká …

   Ale dalo by sa množstvo úrodnej pôdy zväčšiť, keď by sa neplodná pôda schopná obrábania zpracovala alebo veľké množstvo pašienok nadávajúcich osohu sa premenilo na oráčinu. Žial, že je to majetok urbársky. Ale v prítomnej dobe tu i tam už očania pokusy robia.
Výnos z polného hospodárstva je nerovný. Je treba viacej hnojenia umelým hnojivom a častejšie meniť plodinné druhy, ktoré ustavičným a tým istým sádzaním alebo osievaním degenerujú.

Druhy plodín

   Hlávne plodiny sú: pšenica, žito, málo jačmeňa, ovos, zemiaky. Tiež sa pestuje krmná repa, kapusta, mak, ľadník atď.

Škodcovia

   Najrozšírenejší škodcovia plodín v našom chotári sú hraboši, pandravy, drepčíci a hrdza so sneťou.

Obrábanie polí

   Na obrábanie polí sa užíva jednoradličných pluhov drevených a v poslednej dobe aj železných. Brán a válcov sa používa len ľahkých.

Mlátenie

   K siatiu užíva sa dosť siacich strojov. Siacich strojov má v obci 6 roľníkov.
Pri kosení sa strojov neužíva. Obilie sa mláti len strojom hnaným výbušným motorom. Mlátenie, ktoré sa začína hneď po žatve, obstará roľník Ján Boška a robotník Jozef Truben, z ktorých má každý vlastný stroj a s ktorým u súsedov vymlatia. Každý roľník sa usiluje, aby čím prv mal vymlátené. Preto mlátenie sa koná večer pri umelom svetle ešte dlho do noci – až do 22.30 hod. A po polnoci o 2. - 3. hod. Je zasa počuť bzučanie strojov, aby neprestaly po celý deň až zasa pred polnocou.

Lúky

   Aj lúk je málo a ktoré sú, nie sú tiež na takovej výške výnosnosti ako by sa predpokládalo. Sú majetkom urbárskej obce a znivočené búrinou, machom, ktoré sa sústavne neničia. Hnojenie lúk nie je zvykom, lebo trava sa predáva vyrastená a nikto nevie, či budúcim rokom bude ju mocť zasa kúpiť, aby si pohnojením úrodu mohol zabezpečiť.

Les

   Lesy "dolnotrnavská hora"spravované urbárskou obcou vykazujú viac druhov lesných stromov. Najviac vidíme buk, jedlu, smrek, borovicu, dub, menej akácií líp, jaseňov atď. Borový les neďaleko obce sa pomaly stráca, brezový "háj"zakapal.

Ovocníctvo

   V užšom chotáre sa lesným stromom nedarí, viac ovocným a na prvom mieste hruškám, potom jabloniam a slivkám.
Tuhé mrazy v roku 1929 ovocným stromom veľmi uškodily a zničily na 80%. Terajšie stromy sú len staré plánky znivočené rakovinou a hmyzom.

Rozloha

   V roku 1930 mala Dolnia Trnávka 1141 parciel, 163 ha 72 a 64 m2 záhrad, 81 ha 39 a 69 m2 pasienok, 44 ha 88 a 90 m2 lesov, 16 ha 28 a 17 m2 pôdy neplodnej. Spolu mala majetku 356 ha 71 a 66 m2. Katastrálny výťažok 2.939.79 Kč.
V chotári sa nachádza pri ceste do Lovče na pozemku roľníkov trnacských kamenný stĺp "božie muká", ktoré dala postaviť Maria Kružicová roku 1887. Teraz je to pozemok obecný.

Dobytkárstvo

   Domáceho dobytka nie je mnoho. Ak vy sa využilo každej plochy zeme, mohlo by sa chovať dobytka o 50% viac.
Cez leto sa dobytok vyháňa na pašu, kde ho spoločne pasie ustanovený pastier. Pestovanie oviec po svetovej vojne zakapalo. Ošípaných chová sa málo, i to len väčšinou domáceho plemeňa.

Včelárstvo

   Rovnako málo je včelínov, celkom asi 32 rodín v starých drevených ba i slamených úloch. Ťažným dobytkom je krava a len zriedka kôň, najmä, keď asi od roku furmanky zakapaly.

Podnebie

   Údolie pri Hrone – ktoré od pradávna sa menuje Šušolie a v ktorom leží Dolnia Trnávka – poskytuje podnebie v celku mierne. Súc chránená sopečným Vtáčnikom a vrchami Kremnickými proti studeným vetrom, má zimy celkom mierne, leto zasa až veľmi palčivé. S tým súvisí aj nízka poloha obce, lebo Dolnia Trnávka je najnižším bodom (225 m nad morom) v kremnickom okrese. Je aj súčasne najzápadnejšou dedinou v okrese. Jeseň býva dlhá. Prvé mrazy nastávajú koncom novembra a zima končieva sa v prvej polovici marca.
Zle je, keď na sv. Jozefa sa nemôže siať!!

Svetová vojna

Zlý chýr

   V nedeľu ráno na sv. Annu dňa 26. júla 1914 slnce veselo žiarilo. Odrazu z Lovčianského notariátu rozšíril sa v Dolnej Trnávke zlý chýr o vojne. Posol touto nečakanou zprávou zapríčinil v dedine nepopísateľný rozruch. Hneď v následujúcich prvých augustových dňoch boly v dedine vylepené dodané mobilizačné vyhlášky. Bleskom rozšírila sa holá skutočnosť, že všetci vojaci do 37 rokov sú povinni ihneď nastúpiť vojenskú službu.

Následky

   Žatva bola v tunajšej dedine v najlepšom prúde. Už v predpoludňajších hodinách horeuvedeného mobilizačného dňa behaly deti na pole k otcom a bratom so vzkazom, aby chytro išli domov, že je "vojna". Muži a mládenci ani zaseknutý rad nedokončili. Tým, ktorých volaly mobilizačné vyhlášky, oči vlhly, lebo priniesly ťažké rozlúčenie mnohým rodinám s drahími otcami, synmi, bratmi, niektorými navždy.
Ľudia sa vzájemne potešovali, že vojna nemôže dlho trvať. Myslelo sa zpočiatku, že to strašenie so zbraňami skončí len neškodnou prechádzkou k srbským hraniciam. Ale to neosožilo. "Válka, válka", išlo z úst k ústam.

Odchod na front

   Ľudia väčšinou mali iba jedinú myšlienku a predstavu: "Musia odísť, už nikdy viacej sa nevratia, lebo ich tam pobijú!"Chlapci veľmi ťažko sa lúčili s rodinami, dedinou. Pláč a nariekanie bolo počuť v každej chalúpke. Prví občania, ktorí hneď na počiatku války odišli na front boli:
Ján Boška, č. 33, Michal Dekýš, č. 31, Jozef Košta, č. 35, Jozef Keníž, č. 35, Ján Dekýš, č. 42, Michal Kúšik, č. 39, Juraj Dekýš, č. 41, Ján Majerský, č. 43.

Červené "lístočky"

   Jedinou útechou v dobe vojny bývaly ľuďom červené lístočky poľnej pošty. Tie boly najlepšími dôkazy, že doma oplakávaní žijú. Keď pošta takého nemého svedka z bojišťa niekomu v dedine doručila, šiel z rúk do rúk a oči hlataly zprávy o drahých z bojišťa.

Doma opustení

   Tak prešly týždne, mesiace, ba aj roky. Ľud mal už iba jediné želanie, aby už toho pekla, slz a sužovania bol koniec. Starci, ženy a deti musili sami pôdu obrábať a keď bolo po žatve, prišly rekvizície za asistencie četníctva a vojakov s nasadenými bodákmi. Prešli každý dom a prehliadali každý kút.

- - enky

   Ľudia všetko kupovali na lístky. Boly chlebenky, múčenky, cukrovky, maslenky, mydlenky, tabačenky, solenky a iné.
Obuv sa robila s drevenými podrážkami.
Obilie sa mlelo na mlecie výkazy, ale dosť sa ho zomlelo aj bez nich "pod rukou" ako sa hovorilo. Vo mlyne bývaly často prísne prehliadky, pri ktorých obilie nekryté mlecími výkazmi, bolo bez náhrady zabavované a majitellia pokutovaní.

Rekvizície

   Ale ľudia sa predsa nedali! Pred rekvizíciami si zbožia ukryli do sena, pod drevo, do zeme a kde sa dalo! Už sa pričinili o to, aby sa aspoň najedli a nemali hlad. Manželky vojakov, taktiež nemajetní rodičia, dostávali od štátu vyživovací príspevok na výživu až 85 hal. Denne, ale tie nemaly v dobe nedostatku ceny. Boly však aj prípady, že bársktorá žena, ktorej muž bol zvyklý utrácať v pití a v kartách, ocitla sa po jeho odchode do vojny v pomeroch, o jakých sa jej nikdy ani nesnívalo! Taká ovšem nežiadala si ničoho iného, len aby vojna hodne dlho trvala.

"Láska" sa prejavuje

   Školským deťom a učiteľstvu bolo nariadené sbierať a sušiť jahodové a ostružinové listie vojakom na čaj, pŕhlavu na výrobu látok, sbierať staré kovy, šatstvo, prádlo, papier, gumu, z ktorých sa pripravovaly potreby pre vojakov.

Ku koncu

   Vojanské hrôzy na frontách dostupovaly vrcholu. V zákopoch kopili sa mŕtvoly, vzduchom hvízdaly šrapnely a granáty, rozrývaly pôdu, ničily dediny a mestá, pustošily lesy, obracaly celé krajiny v púšť. Mladí ľudia a otcovia rodín obetovali svoje nádejné životy, nevediac prečo! Myseľ ľudská a svedomie pozvolna otupovaly, človek stával sa ľahostajný k biede a utrpeniu druhého.
Vernosť manželiek, ktoré maly mužov na vojne sa vždy a u všetkých neosvedčovala. Vojna trvala príliš dlho a trpezlivosť bola u konca.

---