Rok 1945

Netušená zkaza

Nový rok je pokračovaním predošlého. Je zvykom, že v tento čas modlia sa ľudia a prosia Pána Boha, aby im dal zdravia a sily šťastlivo prežiť nastávajúci rok. Keď prosby boly potrebné kedykoľvek predtým, teraz boly ešte potrebnejšie. Ó keby ľudia boli vedeli, čo ich v blízkom čase očakáva, iste by kostolné dvere neboly ostaly zatvorené ani len hodinu! Darmo, človek nevie predvídať hodinu pred sebou, nie to dva mesiace. Je tým lepšie, lebo keby tak bolo, keby človek idel blízke nebezpečenstvo, iste by zošalel strachom.

Nemeckí vojaci

Sotva minulo päť dní ako odišli maďarskí vojaci, sotva začali ľudia voľnejšie dýchať, už prišli k nám 2. januára zase nemeckí vojaci SS-mani na autách. Bolo ich niečo vyše sto a aut asi 25. Skoro v každom dome stálo jedno veľké nákladné auto, v niektorých aj dve. Vojaci boli zase ubytovaní v Kultúrnom dome, v škole a ostatní po domoch.
V tomto čase boly v Trnávke v tuhom prúde páračky, tak, ako je to už starým zvykom a to sa pre Nemcov hodilo, lebo sa na nich v hojnom počte zúčastňovali a obdivovali spevy našich dievčeniec. Že by to boli bývali dotieraví k niektorej, nebolo počuť. Hlavné veliteľstvo – Ortskomandator – mali v novom dome pána Magulu, čís. 35.
Počas ich tunajšieho pobytu bola v dedine silná vojenská stráž. Po ôsmej hodine večer nesmel sa nikto z občanov zdržovať vonku (Páračky však mohly byť). Táto opatrnosť bola u nich oprávnená, lebo v blízkom Prochote, v Hornej Ždáni, v Hornej Trnávke a Prestavlkách bolo mnoho partizánov. Keďžesa ich zdalo málo, že by sa oproti partizánom neubránili, odišla celá kolona od nás do Lovče, kde bolo tiež plno vojakov. Pri svojom odchode dňa 9. januára sobrali Jozefovi Škriniarovi vrece žita a novú korbu, pánovi Kyselovi kukuricu zo žrďky na dvore.

Partizáni

V tomto čase vrátili sa aj naši furmani z Pukanca. Nasledovalo niekoľko dní, keď nebolo vidieť vojaka v dedine. Netrvalo však dlho, začali nás navštevovať partizáni z Prochota. Prvýkrát prišli do dediny 2. februára. Chodili z domu do domu a pýtali, lepšie povedané vyberali chlieb, múku, slaninu i peniaze, ba i tabák a cigarety. Ľudia sa ich však báli, triasli sa pred nimi na celom tele. Takto nás "navštevovali" až do 5. marca. Cez deň vyberali Nemci, večer partizáni. Bolo to pre nás veľmi mnoho, lebo sme boli ako by medzi dvoma ohňami. Partizáni sa neuspokojili len s tým, čo v dedine vybrali, ale vždy nechali u richtára Michala Magulu, č. 48, dopis, v ktorom bolo nariadené, čo sa im má na druhý deň zaviezť. V dopise bol presne určený čas a miesto. Obyčajne sa vozilo do Hornej Trnávky alebo Prestavĺk. Takto nám bol 8. februára nariadené doviezť im jedného brava, sedemdesiat párov spodnej bielizne a 12.000 korún v hotovosti. Všetko sme dodali. So strachu, že by nám Nemci pre tento čin mohli vypáliť dedinu, ako to urobili na viacerých miestach, bolo nariadené všetkým ľuďom udržovať túto vec v tajnosti. Potom ešte viackrát sme im museli týmto istým spôsobom dodať múku, všetkej spolu asi 8q.

Ťažké postavenie richtára

Najhoršie postavenie v tomto čase mal náš richtár Michal Magula, lebo často mu išlo priam o život. Musel rovnako vyhovieť tak požiadavkám partizánov ako i Nemcov. Obidve stránky sa obracali vždy len na neho a protiviť sa im nemohol ani len slovíčkom. Môžeme si ťažko predstaviť koľko musel pretrpieť, keď raz v noci dostali sa k nemu partizáni v podnapitom stave a v zlosti šermovali po izbe bodákom, pichali ním do stola a aby miera bola doplnená, vyhražali sa mu automatom.
Z partizánov mali strach i maďarskí pionieri, ktorí k nám prišli v posledné januárové dni a zdržali sa tu asi tri týždne. Všetkých ich bolo asi pätnácť. Čiastka ich bola ubytovaná u Jána Dekýša, č. 38, šiastka u Anny Dodokovej č. 25. Úlohou týchto vojakov bolo podmínovať náš môstok na Lazine.
Celý mesiac február sa minul v tomto znamení. Strelbu zo štiavnických hôr bolo vždy viac a viac počuť. Často sa rozšírila zpráva, že v Dolnej Ždáni alebo v Lovči berú Nemci chlapov. Naším chlapom nebo viac treba. Každý mal prichystaný batôžik a pri takomto poplachu ho schytil a utekal von z dediny do chotára do všetkých jarkov. Takýto útek nemal však smyslu, pretože bolo dosť sňahu a po stopách by boli Nemci pochytali všetkých.

Bunkry

Niektorí z mladých chlapov (Martin Gallo, Kúšik Jozef č. 15, Imrich Libo č. 15) a hlavne mládenci (Tobiaš Dovec č. 12, Jozef Boška č. 16, Jozef Kováč č. 24, Ľudevít Tesákč. 10 a Gejza Dekýš č. 42) vykopali si v chotári bunker do zeme. Takéto skrýše boly v jarku pri cintoríne, v Hrabovom jarku a za Suchou. Pretože spomenutí mládenci mali nariadené narukovať, skrývali sa tu, aby ich Nemci nepochytali. Tu pri veselosti trávili nielen dni, ale aj noci, až do času, kým do dediny neprišli nemecké vojská. Pre lepšiu bezpečnosť, ako bude nižšie, odsťahovali sa potom do hory.

Marec 1945

Smutná kapitola

Tu začína a snáď i vrcholí jedna z najsmutnejších kapitol dejín Dolnej Trnávky. Je to doba, keď strašná a krvižíznivá vojna neľútostne uderila svojou päsťou na naše malé domky a zronila srdcia mierumilovných občanov. Tento mesiac zostane zapísaný čiernymi písmenami v dušiach všetkých dolnotrnavcov, nielen dospelých, ale aj drobných útlych detí. Celý mesiac sme prežili v znamení vojny. Bola práve predveľkonočná doba – Veľký týždeň. Opravdu bol aj pre nás veľký: v ňom vrcholilo naše utrpenie.Tak, ako sám Božský spasiteľ trpel a umrel vo Veľký piatok, tak i my sme spolu s Ním trpeli a umierali. Umierali sme ... nie na tele, ale na duchu, dufajúc, že práve tak, ako Kristus vstal z hrobu, tak i my vstaneme a zasvieti nám slnko života. Mnohí sme ozaj vstali, lae predsa ,,, predsa nie všetci. Oči a srdcia niektorých živých zosmutnely a naplnily sa slzami a zármutkom...

Opäť nemeckí vojaci

Hneď prvé dni marcové sme prežívali v strachu. Dedinou neprestajne prechádzali nemeckí vojaci na vozoch. Nebolo snáď ani jednej tichej hodiny, ani dňa, ani noci. Dňa 5. marca nahrnulo sa do dediny plno nemeckých vojakov s koňmi a vozmi. Bolo to nemecké vozatajstvo, ktoré ustupovalo tesne pred frontom a odvážalo všetko, čo vojaci narabovali. Všetkých vozov bolo 35, vojakov 150. Fronta bola od nás už len niekoľko kolometrov, celkom blízko, vo vyhnianskej a teplickej doline. Dunenie a treskot kanónov temer ani neprestával, aj rachot guľometov bolo jasne počuť. Na naše hlavy spušťala sa už hrôza a zdesenie. Deň čo deň museli chlapi chodievať kopať zákopy a to na Stráne, na Lešť, na Háj, na Hôrku a na Hrb. Aj bunkery pre vojakov sa museli robiť. Tekéto bunkery boly urobené na Predanovskej v bôrine, za Suchou v školskom jarku a dva boly pri potoku a to: jeden v Kutinke a druhý na Miškove pokonča zemi Jána Magulu č. 8 a bratov Antona , Ľudevíta a Jána Dekýša.

V horách

Práve v tom čase, 7. marca, všetci spomenutí mládenci v bunkeroch v chotári a tiež viacerí mladí chlapi z dediny, odsťahovali do hory. Niektorí si urobili koliby z čačiny v našej hore dolnotrnavskej, niektorí sa zase utiahli na hornožánske lazy, kde sa stýkali s partizánmi a mali nariadené držať stráž.
Takýto živoa a túlanie po zasnežených horách nebolo práve najlepšie.. Zásoby jedenia, čo si chlapi vzali so sebou, sa čoskoro minuli, nebolo čo jesť ani fajčiť. I zdravie bolo veľmi ohrozené. Skoro všetkých donútil domov hrozitánsky hlad.

Odchod vozatajcov

Keďže dedina bola plná koní, nie je divné, že máloktorému gazdovi ostalo na povale seno. Pred odchodom vojakov museli sme složiť 21q ovsa. Bolo to 14. marca. Máličko dní pred svojím odchodom doviezli vojaci vľké množstvo jačmeňa, ktorý vyrabovali vo vyhnianskom pivovare. Odišli od nás 14. marca a iste preto, aby sme na nich nezabudli, vzali v dedine štyri kone: Jozefovi Dekýšovi č. 40, Jozefovi Škriniarovi č. 39, Jánovi Dekýšovi č. 38, a Antonovi Dekýšovi č. 31. Okrem toho naverbovali šiestich furmanov a prinútili ich odviezť jačmeň až do Handlovej.
Boli to títo furmani: Štefan Boška č. 16, Ľudevít Kováč č. 24, Andrej Magula č. 28, Štefan Škriniar č. 37, Jozef Škriniar č. 38 a Ján Dekýš č. 42. Keď prechádzali popri svätokrížskom cintoríne, strielalo na nich ruské delostrelectvo. Nikomu sa nič nestalo. Vrátili sa o dva dni.
Dňa 14. marca, v deň štátneho sviatku, popoľudníasi o tretej hodine dopadly prvé strely do nášho chotára, na Suchú a na Záhumnie. Toto boly prvé zásahy, ktoré však ľudí veľmi nepoľakaly, lebo sa hovorilo, že vraj Rusi do dedín nebudú strielať. Táto, bohužial, falošná mienka sa večer ešte utvrdila, keď toho istého dňa večer dopadly znovu štyri strely na lúky Nad brehom a niektoré až skoro Pod Rúbaňu. Bolo to pravdepodobne preto, lebo práve v týchto miestach Nemci zaviazli v blate s vozami, robili veľký krik, takže ich iste Rusi počuli.
Potom nasledovaly dni, malá prestávka, keď k nám nedopadaly gule, zato však tým viac hvižďaly ponad dedinu: to strielali Nemci od Prestavlk a Trubína do Hliníka a Lehotky. Na Ptredanovskej bol v bôrine zasadený kanón, ktorý tiež občas vystreloval a svojím rachotom, ako by sa vzduch driapal, naháňal nám všetkým zdesenie. Na druhej strane Hrona, nad lehotkou sa stále viac a viac zosiloval a ohlasoval rachot guľometov.
Počínajúc od týchto dní, Nemci začínali po domoch rabovať. Brali všetko, čo im prišlo pod ruku. Tak dňa 16. marca sobrali Štefanovi Dekýšovi č. 13 koňa. I ostatné dni tak.
Začínaly sa prvé jarné dni, slnko začalo teplejšie ohrievať, jarkami žblukotala voda a na pažiti začaly vyrastať prvé sedmikrásky. Bol to čas, keď v duši roľníkovej začínaly sa rodiť nové nádeje, čas, keď myseľ roľníkova zalietne do polí, čas, keď jeho noha začína obchádzať úzke roličky, aby ukojil svoju zvedavosť, bol to čas, keď bolo treba pripraviť pluh, lebo jar sa ukazovala pekná a štedrá k jarným prácam. Darmo nás vábily teplé lúče, nikto nevytiahol nohu z domu, lebo každý trpol a očakával, čo sa bude diať.

Prvá steľba do dediny

Je 18. marec – Smrtná nedeľa. Patrilo by sa ísť do kostola, ale nikto sa neodváži. Je slnko. Deti, ako obvykle, hrajú sa popred domy a jasajú, bo nevedia vo svojej detskej radosti pochopiť blížiace sa nebezpečenstvo. Aj niektorí starší, hlavne ženy, ohrievajú sa na slnku. Veď tak dobre to padne po tuhej dlhej zime. Je už po obede. Nikto nič netuší, všade je ticho. A toto nedelné posvätné ticho zrazu pretrhne šuštiaca mína, ktorá spadne za zahradami na Hornú pažiť a svojím výbuchom ohluší dedinu.
O chvíľu spadne druhá o niečo bližšie a za ňou, po určitých intervaloch padajú ďalšie už do dediny na dolný koniec.

Ranení

Ľudia nevedia, čo v prvom momente robiť. Keď jedna z mín zasiahla roh domu Jozefa Trubena č. 41, a zahalila ho dymom, ľudia mysleli, že horí, čo však nebola pravda. Míny neprstávaly padať a ľudia, hnaní strachom, utekajú domov a uchylujú sa do izieb. Po strechách hrkocú kusy škridieľ, obloky rinčia ... Poledné z mín zasiahly a ťažko ranily dvoch ľudí: Jána Kysela č. 21 do boku a Stanislava Kapustu č. 18 do nôh. Obaja ipadli do bezvedomia. Ošetriť ich nemal kto. Večer ich odviezli do Lovče, kde ich ošetril vojenský lekár.
Len od tejto chvíle sa začínajú ľudia báť o svoje životy, chvieť na celom tele. V úzkosti, aby ochránili svoje holé životy, kopú si po komorách kryty. Niektorí majú síce úkryty v zahradách, ale tieto nemôžu použiť, lebo sú príliš ďaleko.
Na dedine sa cez deň už temer nikto neukazuje, iba večer sa schádzame a zalamujeme ruky.

Krvavé obete

19. marec je jeden z najhroznejších dní pre nás. Asi hodinu pred obedom znovu začína steľba. Míny padajú po domoch ani čo by ich rozsieval a nieto snáď dvora, kde by nespadla. Je to strašné. Všetci sa krčíme po kútoch komôr alebo izieb. Tváre sú bledé, ruky sa trasú a hrdlo nevydáva hláska, len v myšlienkach prebiehajú desiatky otčenášov. Nik nemyslí na druhého, iba matky, čo vinú k prsiam svoje drobné deti a utišujú ich plač.
Táto streľba vyžiadala si prvú obeť a to manželku Jozefa Bošku č. 29, Paulinu Boškovú. Črepina z míny ju zasiahla priamo pod srdce vtedy, keď nešťastná chcela ísť pre drevo. Ešte stačila vbehnúť do kuchyne a tu sa pri dverách zrútila vnútra.
V dedine o tom nikto nevedel, ani potom, keď utíchla streľba.
Po obede o štvrtej hodine streľba opäť začína a to snáď ešte zúrivejšie než doobeda. Táto si zase vyžiadala dve obete, Štefana Tesáka č. 9, bývalého starostu a Martina Gallu č. 28, hasičského veliteľa, otca troch drobných detí. Dedinou ozýva sa krik, plač a bedákanie. Obidvoch nešťastníkov zastihla smrtiaca streľba tiež na dvore.
Tak smrť donútila k slzám nielen príbuzných, ale i ostatných občanov. O smrti týchto sa ľudia dozvedeli hneď, ale o Pauline Boškovej až večer. Tohto istého dňa boli ťažko ranení: Štefan Škriniar č. 37 a Štefan Tesák č. 11, ktorý potom po troch týždňoch svojmu zraneniu podľahol. Rany obidvoch neboly síce veľké, na nohách, ani nebezpečné. Nakoľko však nebola lekárska pomoc, dostavila sa otrava krve.
Nasledujúce tri dni sú vyplnené zase nepretržitou streľbou. Smrťou troch spoluobčanov sú však ľudia už poučení, nevychádzajú z úkrytu, takže nikto nepadne za obeť.

Požiar

Ráno 23.marca strhol sa prvý oheň. Zápalná strela zasiahla zadnú časť domu Štefana Bošku č. 42, od ktorého sa chytily domy: Jozefa Trubena, Štefana Majerského a spoločný dom Jána a Ľudevíta Majerského. O ohni nevedeli všetci ľudia, lebo v strachu neodvážili sa v streľbe výjsť z úkrytu.
Plamene blčaly a zápach dymu tisol sa do každého kúta. Oheň zachvátil tiež chlievy Jána Dekýša č. 42 a spálil v ňom jednu starú prasnicu s 11. prascami a jedno väčšie prasa.
Keď vyšlahly plamene a streľba prestala, ľudia snažili sa zachrániť, čo ostalo. Plná dedina bola ľudí. Možno ďakovať šťastiu, že práve v tejto chvíli sa nestrieľalo, lebo by to viac ľudí ešte bolo zaplatilo životom. Aká úzkosť a strach lomcoval každým, nie je nikto schopný opísať.
Tohoto istého dňa večer chceli pochovať spomenutých troch mŕtvych. Sami domáci za pomoci niekoľkých chlapov vybrali sa do cintorína vykopať hroby. Nemohli, lebo len čo začali, museli pre streľbu všetko nechať a ujsť domov. Museli sa uspokojiť len s tým, že nechali mŕtvych v márnici.
Nasledujúceho dňa streľba pokračovala, ale nezabilo ani nezranilo nikoho.

A znovu požiar ...

Dňa 25. marca strhol sa v dedine nový oheň, ale omnoho strašnejší a zúrivejší než prvý. Zhorely stodoly týmto majiteľom: Jánovi Magulovi č. 36, Štefanovi Škriniarovi č. 37, Jánovi Dekýšovi č. 38, Jozefovi Škriniarovi č. 39, Jozefovi Dekýšovi č. 40 stodola i dom, Jánovi Dekýšovi č. 42 a Štefanovi Majerskému č. 43 a Františkovi Tesákovi č. 46. Celkom zhorelo 8 stodôl a jeden dom. Aký to musel byť oheň, možno si ľahko predstaviť, keď vieme, že všetky stodoly boly zo suchého dreva a pokryté slamou. K tomu všetkému boly všetky stodoly blízko seba a dul juhozápadný vietor. Zachraňovať nebolo vôbec možno, pretože streľba neprestávala. Keďže všetky stodoly okrem stodoly Jána Magulu boly drevené, zhorely do základov. Večer bolo vidieť iba hŕbu tlejúcej pahreby. Stromy v ich blízkosti vypínaly k nebesiam ohorené konáre, ako trčiace kýpte.
Je zaujímavé podotknúť, mnohí z občanov nevedeli, že horí. Niet sa čomu diviť. Strach bol u každého tak veľký, že v streľbe nikto sa neodvážil von.

Pekelný deň

Medzi najstrašnejšie a najhroznejšie dni patrí 26. marec. V tento deň bola v dedine strelba tak hrozná, že málo chýbalo u mnohých k šialenstvu. Možno iba Bohu ďakovať, že strely nepadaly práve tam, kde boli ľudia. Míny padaly veľmi veľké zvane "dvanástky". V predošlé dni padaly iba "sedmičky". Tu i tam padaly tiež delové granáty, ktoré rúcaly i múry.
Takéto granáty prebily múr na kostole až v troch miestach a tiež na niektorých domoch, ako u: Jozefa Tesáka č. 9, u JOzefa Tesáka č. 12, Ľudevíta Kováča č. 24 a Ľudevíta Dekýša č. 27. A tiež bola zasiahnutá predná stena školy.

Zase požiar

Hneď v raňajších hodinách strhol sa nový oheň u Kováčov a zhorela celá strecha. Hoci sa strieľalo, ľudia predsa hasili. A čo je hlavné, zabraňovali, aby sa nechytili susedné domy. Hrúza tohoto dňa tak silno zapôsobila na nervy ľudí, že mnohí hneď večer sa odťahovalo do Hornej Trnávky, Prestavĺk a Lovče.

Pohrab bez obradov

Nasledujúce dni sreľba skoro úplne utíchla, za celý deň spadlo do dediny len niekoľko rán. Dňa 28. marca večer pochovali horespomenutých troch mŕtvych bez akýchkoľvek obradov. Bol to už deviatydeň odo dňa ich smrti.
Jako chvályhodné, že jedného večera prišiel nás pozrieť vdp. arcidekan Andrej Kalmančok, náš vtedajší farár, aby sa dozvedel, čo sa s nami deje. Bol to od neho dôkaz, že i v nebezpečenstve myslí na svojich veriacich.
V noci z Veľkého Piatku na Bielu sobotu dopadla do dediny posledná rana, ktorá odprevádzala ustupujúcich Nemcov.

Svetlo slobody

Posledný marcový deň – Biela sobota, bola pre nás radostná, skončilo sa naše utrpenie. Ráno nebolo vidieť nikde nemeckého vojaka. Nebolo počuť výbuchu. Jarné slniečko usmievalo sa na nebi, keď sme sa povyťahovali zo svojich úkrytov , sťa myši z dier. Už sa nestrieľalo, ale ušiam sa predsa zdalo, ako by doznievala streľba. V tele sa ešte skrýval znak vyčerpania nervov, lebo stačil len malý šuchot, aby sa telo samočinne trhlo a oči obrátily na lehotské hony, odkiaľ sa k nám len pred pár hodinami strieľalo. Všetci sme si zvoľna vydýchli. Zdalo sa nám, že sme znovuzrodení, že sme mladší na celom tele, že krv prúdi živšie ...
Teraz si každý dokonale uvedomoval, čo to značí byť v pažeráku smrti, čo to značí žiť a pohybovat sa voľne po vzduchu; každý si vedel oceniť svoj život...
Sused stískal si ruku so susedom, kamarát s kamarátom, priateľka s priateľkou. Tešil sa otec, matka i deti; vštci, celá rodina, celá dedina, lebo sa nám zdalo, že sme všetci bratia a sestry ... Navzájom sme si sdielali svije utrpenie. Po kútoch očí a lícach tupo sa odrážaly zaschnuté slzy, najmä deťom a ženám. Tváre boly bledé, chlapské brady neoholené, zarastené, detské hlávky strapaté.
Prešli sme sa dedinou od domu k domu, aby sme videli zkazu vojny v uplnej nahote.

Zničená dedina

Žalostný pohľad! V hornom konci, tam kde nedávno stála rada stodôl, už len kus voľného miesta. Hŕba pahreby, ešte teraz tlejúcej, to je všetko! I ovocné stromy sú ohorené. U všetkých Majerských a u Jastrabov na strechách trčia ešte osamelé, ohorené rohy zo striech. Komíny stoja vysoko opustené, akoby volaly o pomstu. Leno ony zostaly na streche. U horných Dekýšov je v záhrade rozhádzaná a dodruzganá sejacia mašina.
Okná na všetkých domoch sú vybité, námaz zo stien opadaný. Po dedine je plno škridly, skla a ohorených trámov. Zápach pohorenísk je možno cítiť na každom kroku. Uprostred deiny leží vyvalený zabitý vôl. Je už nadutý ako sud. Je to vôl Škriniarov Štefanov. Kdeď u nich horelo, vypustili ho z maštale a tu ho zabilo.
Ideme ďalej. Na pravo, ako prízrak, bije nám do očí rozhádzaná strecha u krčmárov na dome Jána Magulu, pozdola zase zíva na škole veľká diera do múru nad oblokom. Stena je odymená a strecha tiež naplno zasiahnutá, laty i rohy doštiepané. Na druhej strane cesty, na ľavo, je donivočený Dankeje dom a hlavne pajta Andreja Magulu je temer celá rozhádzaá.
Keď urobíme niekoľko krokov, sme pri kostole a obzeráme ho. Hrôza sadá nám na tvár pri pohľade naň. Južná strana je v múre v troch miestach prevrtaná, "zákreštie" nemá jedinej škridly, z bokov visia odkvapové válovce a múrik okolo je na viacerých miestach úplne rozváľaný. Ideme dnu. Prvý náš pohľad uchvátia roztrieskané lavice na lavej strane. Franforce z nich trčia na všetky strany. Aj schody na chór sú poškodené. Po spodku je plno skla, triesok a omietky. Maľovka je tiež miestami poškodená. Hlavný oltár ani postranné oltáriky sú nie dotknuté! (Zaiste ochrana Božia)
Ubohý náš kostolík, ani ten nebol uchranený od zkazy. Sklopíme hlavy a mĺkvo odchádzame, abysme prezreli dolný koniec dediny. Neďaleko Dekýšeje studne je uprostred cesty hlboká jama, skoro po pás je. Tam načiste spadol granát, lebo naproti je na prednej stene Jozefa Magulu všetok námaz spadnutý od veľkého otrasu. Keď vkročíme do dvora u Nových Dekýšov, musíme si tu priznať, že to bol zase len granát, čo rozváľal múry a pohýbal celú poval nad komorou. A takúto istú zkazu nájdeme aj u zadných Tesákov u Alfonza Kováča: múr zasiahnutý granátom, rozváľaný, poval spadnutá dolu na zadnej izbe.
Jedným slovom, v dolnom konci niet domu, čo by bol múr alebo strecha celá. Jedon dom je poškodený viac, druhý menej. Náš pohľad upúta Rendekeje dom. Vieme dobre, že tam bol dvor ohradený "parchanom". Teraz je o ňom ani chýru, len kusy doštiepaných desiek vidieť po dedine a po dvore. Strecha je na dome dodruzganá a s námazu na prednej stene neostalo ani stopy.
Kapustov dom je tiež znivočený. Sem padly až dve míny na to isté miesto, takže zo strechy ostaly ozaj len doštiepané hrady, odpoly zvalený komín a hŕba škridly na dvore. Pri druhom zásahu prerazila tu mína až do izby a druhý krát ťažko poranila na posteli ležiaceho Stanislava a tiež jeho otca Jozefa Kapustu. Neďaleko tohoto domu stála v Lazine hruška. Už len peň z nej trčí. Mína ju úplne odsekla.
Vraciame sa hore dedinou. Všetky domy, počnúc od mlyna, majú poškodené strechy, okná vybité. Zahliadneme do Novodomských a tu vidíme, že Jozef Tesák má na dome, len nedávno obnovenom, zrútenú celú stenu odo dvora. Nové dvojkrídlové dvere, čo sa nedávno zelenely na kuchyni, nevidieť. Na márne kúsky ich dodriapalo a kus z nich vidieť na dedine.
Miškeje dom, je tiež celý doráňaný a od Kováčov tiahne k nám pach pohoreniska. Po dvore sú porozhadzované ohorené hrady, pahraby a kusy čiernych driev. Smutný to pohľad ozaj, človeku sa chce plakať a biť toho, kto vymyslel zbraň, hnusnú zbraň na seba. Povyše, u Magulov, tiež vidieť dielo vojny: polovička strechy, pokrytej eternitom, je načisto zničená.
O niekoľko krokov vyššie zastaneme pri strážnici. Ani len jej niekdajšia podoba sa nám nepozdáva. Strecha na nej i na Kružiceje dome je rozhodená, dvere doštiepané, iba franforce z nich trčia, námaz dokopaný od črepín.
Keď sme už tu, zájdeme si teda i za dedinu na Kňazovô. I tu chceme vidieť, čo sa dialo. Na prvý pohľad sa zdá všetko v poriadku, ale keď si prezreme zadnú stenu domu, vidíme s hrôzou tri velikánske otvory do izieb. To zase nemeckí vojaci urobili, aby nemuseli vchodiť dverami. Po kuchyni je narozhadzované plno spisov, papierov a školských učebníc. Záležalo im na tom, aby zničili všetko, čo sa dalo.
Hľa, taká je vojna, všetko ničí, drancuje! Nešiana nikoho: či si chudobný alebo bohatý, všetko jedno. Tvrdé sú jej zákony, nič nie je sväte v jej očiach.

Prečo k nám strieľali?

Zamysleli sme sa. Prečo vlastne do našej dediny strieľali, prečo? Veď nebolo vidieť jediného vojaka v dedine, iba my ubohí čo sme sa po kútoch krčili! A ako sme sa tešili, že naša dedinka je malá, že sa tu nebude bojovať, že minieme všetky hrôzy! A predsa. Predčasná bola naša radosť, tým však väčší žiaľ a sklamanie.
Starší, hlavne ženy, hneď našli príčinu tohoto všetkého vo svojich myšlienkach. Hneď vravely: všetko prst Boží, musela prísť skaza. Ľudia sú zlí, závidia jeden druhému, mravný úpadok, i mládež je zkazená. Možno maly pravdu, možno nie. Prečo teda druhé dediny nepodstúpily toľko ako my? Ťažko nám je tu hádať, hašteriť, škriepiť sa. Náš rozum ľudský je príslabý súdiť.

Bunkry a – my

Keď sme sa dívali na rozvaľané múry, len vtedy sme si s hrôzou uvedomovali, aké slabé, aké škrupinky boly naše úkryty. To nebola naša ochrana pred nebezpečenstvom, ale prichystané hroby pre nás, keby bol na ne spadol delový granát. Nevedeli sme to vtedy, lebo človek, keď je s ním zle, i britvy sa chytá, nepremýšľajúc, že sa môže porezať. Bože, a koľko nás v nich bolo! Na jednej hŕbke vedľa seba desiati, dvanásti alebo i viac. Drobné deti plakaly, starší zufávali a modlili sa, prosili Boha o záchranu, sľubovali polepšenie a ľutovali svoje hriechy, len aby im ostal holý život. Nič iné, len holý život!! Nikomu skoro nezáležalo, či zhorí dom alebo stodola, či Nemci soberú kravu, koňa alebo teľa. To nebolo nič, žiadna ztrata, lebo život, ktorý nemožno nahradiť, ktorý nemožno najsť ani kúpiť, ten bol viac, ten nám bol všetkým. Len oň sme sa báli, o nič iné nie. A celkom právom, bo človek, ktorý kladie prednosť hmote a majetku pred vlastným životom, je hmotár a lakomec, ktorý si nezaslúži, aby nosil ľudskú podobu.

Kto nás ochránil?

Sami sme uverili, akí sme boli slabí a neistí vo svojich úkrytoch. Tie nás nezachránily, ale Ten, v rukách ktorého vládne život, Ten, ktorý život rozdáva a berie – Boh. On sám riadil smer gúľ a chránil nás.
Biela sobota! Deň nášho víťazstva nad smrťou, deň, všetci cítili sme sa od základu dobrými, takými. že by sme neboli schopní prehrešiť sa slovíčkom, ani nikomu ublížiť, nikomu krivdu urobiť, nech ostane nám vštepený do sŕdc a nech náš život ostane vyplnený takýmito Bielymi sobotami.
Takéto bolo naše predsavzatie v prvých chvíľach.
Tešili sme sa v tento deň, radovali, že sme živí, zdraví. Predsa však daň vojny nebola dostatočne krvou zaplatená, lebo našu radosť čoskoro zavalil nový zármutok a ostrým mečom prerazil nádeje a srdcia niektorých rodičov.

Tečie mladá krv ...

V predpoludňajších hodinách zobrala sa väčšia tlupa chlapcov pozrieť vojenské bunkry pri potoku na "Miškove". V blízkosti bunkeru boly pohodené väčšie krabice, pravdepodobne s výbušnými látkami. Chlapci si ich obzerali so zvedavosti a odišli potom. Všetci nie však, traja, a to Tibor Kúšik, 12 roč., syn Jozefa Kúšika č. 14, Jozef Kysel, 17 ročný, syn Štefana Kysela č. 22 a Jozef Tesák, 19, syn Jána Tesáka č. 11, sa kdesi odtúľali ďalej a o chvíľu sa vrátili k nešťastnej krabici.. Nikto nevie, čo s ňou robili.
O chvíľu bolo počuť v tomto mieste strašný výbuch ... Ľudia mysleli, že to Rusi strelili. Keď spomenutí traja sa nevrátili na obed domov, rodičia sa začali vypytovať po nich. Od chlapcov sa dozvedeli, kde zostali.
Štefan Kysel hnaný zlou predtuchou, vybral sa hľadať svojho syna Joža. Našiel ho, ale – mŕtveho, asi sto metrov na oráčine od bunkera. Telo jeho bolo na kusy dotrhané, zohavené, iba po roztrhanom šate ho poznal. Mrtvoly druhých dvoch chlapcov, Joža Tesáka a Tibora Kúšika boly zase na druhej strane potoka, vo vzdialenosti tiež asi sto metrov. Tu ich našli rodičia.
Keď mrtvoly všetkých troch odnášali domov, celá dedina bola na nohách. Na tvárach rodičov sedel výraz hlbokého žiaľu. Z očí matiek a všetkých prítomných kanuly potoky sĺz, ozýval sa srdcolomný plač a kvílenie.

Smutný pohrab

Spoločný pohrab bol v predvečerných hodinách. Vedľa seba stály tri malé jednoduché rakvy ... Smútili sme všetci, ale žiaľ rodičov je nie iste nikto schopný opísať. Ako by i nie. Veď tam pred nimi ležala ich budúca nádej, tri mladé životy sťa kvety v puku, životy, čo sa ešte len maly rozvinúť a vydať vôňu! V nich videli všetko, celú svoju budúcu útechu a hľa, neúprosná smrť, poslaná vojnou, skosila nemilosrdne tri biele ruže...
Rozlúčili sme sa s nimi na poslednej ceste, dávajúc im posledné sbohom. Česť ich pamiatke. Ako vidieť, naša dedinka draho zaplatila svoju slobodu. Sedem obetí je až príliš veľká daň od nás a môžeme len ďakovať, že nebola väčšia. Veď koľko životov viselo len na vlásku! Tak na pr.: u Jozefa Škriniara spadla mína na stôl do izby cez poval a v izbe bola učupená celá rodina. Potom sa nič nestalo, lebo mína neexplodovala. Uvážme: čo tu chýbalo ku smrti? Takýto istý prípad bol u Jána Tesáka č. 11, ktorému mína spadla do kuchyne, kde boly dve deti. Tiež nevybuchla.
Podobných prípadov bolo v dedine viac. Či nemáme v tom vidieť priamo Božiu ruku?

Naši padlí rodáci v tejto vojne sú títo:

Nech netiekla darmo vaša krv ... drahí rodáci. Spite sladko večný sen!

Rabovanie

Okrem škôd a vyhasnutia ľudských životov, utrpela naša dedinka nielen priamym zásahom gúľ, ale i s druhej stránky. Totiž, čo nezničil oheň nerozmetaly gule, to vyrabovali alebo chceli rabovať Nemci.
Hoci sa ľudia bránili, nič nepomáhalo, pretože vojaci ohrozovali priam na živote. Chodievali v noci, keď sa nestrieľalo z domu do domu. Núrili po maštaliach a chlievoch sťa besní psi, vylamovali dvere na komorách a brali všetko, čo im prišlo pod ruku. S určitosťou možno povedať, že v Dolnej Trnávke nebolo domu, v ktorom by Nemci neboli niečo sobrali. V jednom dome vzali kravy, v druhom koňa, treťom voly, sviňu, tam zase teľa, šaty, inde sliepky, husi a v každom dome čosi.

Čo všetko vzali...

Celkove sobrali 7 kráv, 8 jalovíc, 23 svíň, 3 junce, 2 telce, 2 voly a 5 koní. Okrem tohoto počtu ukradli po domoch väčšie množstvo sliepok, zajacov, údeného mäsa a tiež niekoľko gazdovských vozov, šiat a obilia.
Nemcami spôsobená škoda, pripadajúca na jednotlivých gazdov podľa domových čísiel v štatistickom prehľade je približne takáto:

Meno majiteľa	čís. domu	ukradnuta vec
Ľudevít Kemiač	1	Krava a sviňa
Maria Zahorcová	2	krava
Jozef Magula	6	sviňa a junec
Ján Magula	8	sviňa
Jozef Dovec	12	jalovica a sviňa
Štefan Dekýš	13	jeden kôň a jedno teľa
Jozef Kúšik	14	jedna jalovica a sviňa
Jozef Kúšik	15	sviňa
Štefan Boška	16	sviňa
Juraj Šandor	19	dve svine
Štefan Kúšik	23	jalovica a teľa
Ján Tesák	23	sviňa
Ľudevít Kováč	24	dva voly a dve svine
Anna Dodoková	25	jedna krava, jalovica a sviňa
Karol Dekýš	27	jalovica
Jozef Dekýš	27	jalovica a sviňa
Jozef Gallo	28	dve svine
Ondrej Kapusta	28	jalovica
Jozef Boška	29	dve kravy, jalovica a sviňa
Michal Dekýš		jeden kôň
Rozália Dekýšová	32	krava
Ján Boška	33	sviňa
Štefan Škriniar	37	teľa
Jozef Škriniar	39	kôň, sviňa a udené mäso
Jozef Dekýš	40	kôň, dva junce a jalovica
Ján Dekýš	38	kôň
Štefan Majerský	43	šatstvo a obuv
František Tesák		sviňa
Michal Magula		sviňa a krava

Okrem týchto škôd, spôsobených Nemcami, bolo ešte mínami zabité viac kusov hovädzieho dobytka a dve svine. Kružicovi Jánovi zabilo dve kravy, Jozefovi Tersákovi č. 9, jednu jalovicu, Štefanovi Dekýšovi č. 13 dve svine, Jánovi Boškovi jednu kravu, Štefanovi Škriniarovi vola, Jánovi Dekýšovi č. 38 jedného vola a Jozefovi Kováčovi jednu kravu.
V týchto škodách nie sú zahrnuté menšie škody , ako: sliepky, husi, múka, obilie, zajace, mäso, masť a podobne. Je ich toľko, že pre ich obsiahlosť je ich ani nemožno dopodrobna opísať.
Týmto teda končila jedna z našich najsmutnejších a najboľavejších spomienok na vojnu. Jej krutosť sme zažili na vlastnom tele, lebo sme si stáli zoči-voči a merali sily: buď život alebo smrť. My, čo sme zvíťazili, ďakovali sme v duchu Všemohúcemu, prosili sme a modlili sa.

Modlíme sa ...

"Vďaka Ti ó Bože, že si nás biednych zachránil. Vieme, že sme hriešni, ale Tvoje milosrdenstvo, Pane, je veľké a shliadol si na nás, na svoje deti, plačúce v nebezpečenstve. Prosíme Ťa, nech nás v budúcnosti nikdy nezastihne takáto hrôza. Bože, veď Ty jediný si najmocnejší, Ty vládneš so všetkým, Ty si darcom radosti i smútku. Vieme, že sme nehodní pohliadnúť k trónu Tvojmu, ale veríme, že neodmietneš naše úpenlivé prosby. V Teba, Pane, dúfame, daj, aby sme neboli zahanbení na veky. Ameň."

Život po vojne – život nový.

Vojna rúcala – my staviame

Len čo utíchly kanóny, nastáva pre nás nová práca a to tým väčšia než inokedy. Bolo treba dohánať zameškané jarné práce a opravovať čo bolo poničené, stavať. Všetko išlo pomaly, lebo bolo málo zápražného statku. Sused spriahal svoju kravu so susedovou, kmotor s kmotrovou, aby obrobili svoje polia alebo doviezli nejakú tú hradu, roh na novú strechu. Všetko sa prekonalo a do mesiaca boly postavené i všetky zlomené strechy na domoch a nebyť zlomených stodôl, nikto by nebol povedal, že u nás zúrila vojna. Dedina zdala sa byť krajšou než pred vojnou.

Odstraňovanie mín

Keďže Nemci zaplavili chotár rozličnými výbušnými látkami, bolo ich treba odstrániť. Na túto nebezpečnú úlohu podujal sa ochotne Imrich Libo č. 15. Odstreloval všetky míny po chotári a odstraňoval nevybuchnuté míny z domov. Od obce dostal za svoju prácu odmenu tisíc korún a jednotliví majitelia mu dávali naturálie.
Priebeh zbývajúcej časti roku bol celkom normálny a nenarušený stranicko-politiskými štvanicami ako to bolo po susedných obciach.

Tragická smrť

Dňa 10. decembra podstúpil tragickú smrť Ján Kúšik, náš hluchonemý. Tohoto dňa keď išiel do Žarnovice na jarmok, srazilo ho v Bzenici štátne nákladne auto, tak že na mieste ostal mŕtvy. Jeho smrť dojala každého, lebo bol obľúbený nielen u starších, ale aj u mládeže.

Vianoce po vojne.

Za pár dní prišli Vianoce, Vianoce, dni pokoja a lásky. Boly to iné Vianoce než pred rokom, pokojné, tiché. Tešili sme sa, ale nie všetci. V niektorých rodinách bolo pod stromčekom ticho, smutne, oči tupo hľadely na blikajúce svetlo lampy. Ešte vlani sedeli všetci spolu na Štedrý večer, teraz už nie. Tam chýba otec, tam maminka, inde zase syn ... Len boľavá spomienka ostala.
Silvester ... Posledný deň v roku. Večer pobožnosť, ďakovanie za šťastlivé prežitie roku. Smutné spomienky zapadajú vo večernom tichu a rodia sa nové nádeje na krajší, lepší a spokojnejší budúci rok.

V Dolnej Trnávke 31. decembra 1945
Margita Filáčeková
uč. kronikárka